20. septembra 2008 zomrel v Plzni Jozef Vicen. Veľký človek, ktorý celý svoj život obetoval boju proti najväčšiemu zlu, aké kedy ľudstvo postihlo. Proti komunizmu. Tomuto boju obetoval všetko – vlasť, slobodu, šťastie, zdravie či osobné ambície. Aj jeho zásluhou sa komunizmus zrútil, aj keď stále mutuje do rôznych podôb. Jozef Vicen prežil život bojovníka. Svoje presvedčenie a pravdu nikdy nezradil. A pre nás, ktorí sme mnohokrát maloverní, ostane navždy vzorom.
Pripomeňme si v skratke jeho dobrodružný život.
Jozef Vicen sa sa narodil 14. decembra 1921 v Hornej Strede (okr. Nové Mesto n.V.). Mladosť prežil v Komárne. Po Viedenskej arbitráži sa rodina presťahovala do Nitry. Bol talentovaným atlétom, zúčastňoval sa na mnohých súťažiach. S nadšením privítal vznik samostatného štátu. Začal študovať techniku na vysokej škole v Bratislave. Býval na katolíckom internáte Svoradov, ktorý bol v tom čase hlavnou bunkou mladého slovenského intelektuálneho a národného života. Ako atlét aktívne pôsobil v Hlinkovej mládeži a vo viacerých vysokoškolských organizáciách. Počas štúdií patril do krúžku študentov, ktorých v rokoch 1943 až 46 pripravoval jezuita profesor Kolakovič, ako nadčasový analytik nacistického a komunistického Zla, na život Cirkvi v „podzemí“ v časoch totality. Táto skúsenosť sa stala pre jeho ďalší život určujúcou. V rámci jedného stretnutia Vicen „hral“ vypočúvaného a Kolakovič vypočúvacieho. Nakoľko ostal Vicen tejto Kolakovičovej metóde verný, Vicen ukázal aj po r. 1989.
Na konci vojny sa spolu s priateľmi podujal robiť spojku medzi slovenskou vládou, ktorá zo Slovenska ušla pred postupujúcimi Rusmi, a vlasťou. Pri tejto misii ho v Čechách prvý krát ruské vojská zatkli a v koncentračnom tábore Ratiboř si odsedel niekoľko mesiacov. Domov sa vrátil na pokraji fyzických síl, no vnútorne nezlomený. Niekde tu sa začína jeho „konšpiračná“ či „špiónska“ kariéra, nedôvera k Rusku a schopnosť pracovať s informáciami.
Po vojne mladému študentovi nastupujúci komunistický režim odoprel možnosť dokončiť vysokoškolské štúdiá. Tesne pred štátnicami. Veľmi sa ho to dotklo a iba ho to utvrdilo v presvedčení vštepenom Kolakovičom, že s komunizmom sa nedajú robiť kompromisy. Odišiel do Rakúska a tu začal pre svojich krajanov v spolupráci s americkými spravodajskými službami organizovať hnutie, ktoré malo pomáhať ľuďom doma pochopiť, čo je nastupujúci režim zač.
Po februárovom puči 1948 sa činnosť Jozefa Vicena a jeho spolupracovníkov ešte zintenzívnila. Založil hnutie odporu Biela légia, ktoré pomáhalo pri útekoch z totalitného Česko – Slovenska do Rakúska cez rieku Morava a spustilo aj rozhlasový vysielač. Tento prinášal ujarmenému národu pravdivé informácie z civilizovaného, slobodného sveta. Vysielač Biela légia sa neskôr stal vzorom pre rádio Slobodná Európa.
Vicenovým hlavným stanom sa stala Viedeň. Tá sa však hemžila mnohými komunistickými agentami. Činnosť Bielej légie preto musela byť dobre utajovaná a koordinovaná. Postupne sa z nej stala jedna z najdôležitejších buniek boja proti komunizmu. Červeným pohlavárom bola tŕňom v oku. Viacerých Vicenových spolupracovníkov pochytali a pozatvárali. Niektorí, napríklad Anton Tunega, Albert Púčik či Eduard Tesár boli (aj zásluhou nadprácu robiaceho komunistického prokurátora Antona Rašlu) popravení.
Tieto okolnosti prinútili Vicena viac krát meniť miesto svojho pobytu. Nebolo to jednoduché, pretože pri svojej činnosti zhromažďoval mnoho písomností. No darilo sa mu unikať. Postupne si vybudoval dôveru amerických úradov a inštúcií ako spoľahlivý zdroj informácií. No nakoniec aj taký skúsený „špión“, ako Vicen, padol do rúk komunistickej tajnej služby. V roku 1957 ho pod zámienkou stretnutia vylákali neďaleko Viedne a do kávy mu nasypali uspávací prostriedok. Prebral sa – a bol v base v Prahe. Uniesli ho!
Obával sa, že tak ako jeho druhov, aj jeho samotného čaká smrť. Viac ako ročné čakanie na rozsudok na samotke v úplnej izolácii od sveta, akurát v spoločnosti nechutných boľševických „vyšetrovateľov“, bolo hlavne psychicky veľmi náročné. Ako sám povedal: „moc ma nemučili, skôr na mne skúšali rôzne drogy“. No hlboká náboženská viera a Kolakovičova škola ho držali nad vodou. Pri verdikte „25 rokov ťažkého žalára“ si oddýchol. „Neobesia ma!“
Prešiel všetky najobávanejšie komunistické väznice v Čechách aj na Slovensku. Stretol sa v nich s viacerými zaujímavými ľuďmi, ktorých zločinecký režim trestal za presvedčenie a používal ako lacnú pracovnú silu v najhorších a najťažších pracovných pozíciách. Keď sa situácia jemne scivilizovala a začal prebiehať utopický pokus o rekonštrukciu komunizmu formou tzv. „socializmu s ľudskou tvárou“ v roku 1968, sa spolu s viacerými neprávom odsúdenými aj Jozef Vicen dostal na slobodu. S podlomeným zdravím, no nezlomeným duchom.
Jeho peripetie sa však neskončili. Nemohol si nájsť prácu, bývalého väzňa nechcel nik zamestnať. Nakoniec skončil v Zberných surovinách, kde pracoval až do dôchodku. Tu si našiel aj manželku. V Novembri 1989 sa mu splnil sen. Komunizmus padol! Pustil sa do ďalšej práce. Spoluzakladal Konfederáciu politických väzňov Slovenska a Zväz protikomunistického odboja, ktorého bol niekoľko rokov predsedom. V rámci neho vydával pravidelné periodikum Svedectvo, ktoré mapovalo mnoho osudov ľudí, ktorým komunizmus zničil životy. No ani v slobodných pomeroch paradoxne nenašiel pokoj. Ocitol sa v zoznamoch ŠtB. Krutá hra osudu pre človeka, ktorý si odsedel 11 rokov! Podľa vlastných slov musel spoluprácu (nevedome) podpísať niekedy počas výsluchov. Až do svojej smrti sa snažil, popri aktívnej práci pri odhaľovaní komunistických agentov, očistiť svoje meno. Až do konca života bol aktívny, organizoval spomienkové akcie, semináre, písal… Dokonca vo voľbách v roku 2006 ako najstarší kandidát kandidoval do NR SR. Za Šimkovu Misiu 21.
Jozef Vicen o svojom pohnutom živote napísal mimoriadne zaujímavú knihu „Vo víroch rokov. 1938 – 1988“ (Lúč, 1999). Je čriepkom pri pochopení a opise šialeného dvadsiateho storočia, ktoré sa prehnalo strednou Európou napáchajúc ohromné škody. Aj Jozef Vicen bol jeho obeťou. Hoci bol takmer celý život štvancom, zachoval si svoje presvedčenie, morálku a charakter.
Zomrel veľký človek. Česť jeho pamiatke!
Odpočinutie večné, daj mu, ó Pane
a svetlo večné nech mu svieti!
Plepo
Obrázok: SITA