24.11.1966 sa v karpatských lesoch kúsok nad Račou stala najväčšia letecká katastrofa v strednej Európe. Pád bulharského lietadla neprežil nik z 82 ľudí na palube. Vtedajší komunistický režim informácie o nešťastí príliš do médií nepúšťal, takže sa naňho rýchlo zabudlo. O mieste tragédie svedčilo len pár do stromov vyrezaných značiek a jednoduchých krížov. V roku 2010 začal spolok Istropolitan miesto pádu pretvárať na dôstojné pietne miesto. Postavil sa pamätník, miesto sa označilo smerovými tabuľkami, inštalovala sa trojjazyčná informačná tabuľa, lavička, zreparoval a vyzdvihol sa starý kríž. Sakrakopec sa dostal do máp. Päťdesiate výročie si všimlo aj viacero médií.
No najcennejším prínosom aktivít Istropolitanu na Sakrakopci je to, že pozostalí obetí objavili miesto, kde zomreli ich blízki. Za tých pár rokov, čo sa tejto téme venujeme, sa s nami viacero z nich spojilo. Najčerstvejší milý príklad je zo štvrtka 24.11.2016. Syn druhého pilota, pán Šakadanov zo Sofie, ma oslovil, aby som mu poslal nejaké mapy a GPS súradnice miesta. Netušil som, že plánuje na Sakrakopec prísť. O to bolo naše stretnutie na mieste nešťastia 50 rokov po smrti jeho otca emotívnejšie. Pán Šakadanov mal iba 9 rokov, keď stratil otca – pilota. Možno aj táto skutočnosť bola dôvodom, aby sa aj on stal letcom. 17 rokov lietal na tom istom type lietadla, v akom zahynul jeho otec – Il 18. Aj manželka a dcéra pracujú v letectve. Pri spoločnej modlitbe pri pamätníku a spomienke na otca sa neubránil slzám. Potom vytiahol dvojlitrovú fľašu rakije a pripili sme si. Na dobrých ľudí. Fľašu nechal pri kríži aj s pohárikmi. Je na nej v bulharčine a slovenčine napísané, aby nápoj padol na úžitok každému, kto sa na Sakrakopci zastaví.
Okrem pána Šakadanova prišlo 24.11.2016 k pamätníku viacero ľudí. Svedčí o tom niekoľko vencov, okrem iných aj od pozostalých jednej obete z Maďarska, a mnoho sviečok.
Plepo