Pár kníh, tentoraz od týchto autorov: Silvester Krčméry, Peter Pišťanek, Ján Komorovský, Norman Davies, Vladimír Palko, Pavol Matula, Paul Davies, Petr Kulhánek a Jakub Rozehnal, Simon Singh, Adam Hart Davis a kol., Ivan Kolenič, Tomáš Ulej, Víťo Staviarsky, Daniel Steel Kvasnica a Peter Kuko Hrivnák, Pavol Škubla, Július Stano, Andrej Osvald a Wiliam Arden.
Vydavateľstvo bývalého žilinského primátora Ivana Harmana Artis Omnis vydalo na sklonku roka 2014 spomienky „generála tajnej Cirkvi“ Silvestra Krčméryho na 14 rokov komunistických lágrov s názvom Pravdou proti moci. Príbeh muža, ktorého nezlomili. Ide o rozšírenú reedíciu knihy, ktorú Krčméry vydal v 90. tych rokoch pod názvom „…to nás zachránilo“, ktorá je rozčlenená na 10 „úsekov“. K nej je pričlenená druhá časť Vo väzniciach a táboroch (Mírov, Banská Bystrica, Bytíz, Jáchymovsko…). Záver patrí Prílohám, ktoré obsahujú súdne dokumenty, listy z väzenia, skúsenosti z vymývaním mozgu a obrazovú prílohu. Knihu uzatvárajú hodnotiace texty Michaela Novaka a Alojza Rakúsa. Krčméryho zatkli v júli 1951. „Počul som asi najlepší vtip v mojom živote: „Nemějte žádné obavy. Jste v rukách StB“. Povedal som si: To teda skutočne nemám žiadne obavy“. Komunistický režim začínal roztáčať svoje monster ťaženie proti Cirkvi (a iným nepohodlným skupinám obyvateľstva), na ktoré doplatilo veľké množstvo nevinných. Krčméry po tom, ako videl, že vyšetrovateľom nejde o pravdu, ale o vynútenie si nezmyselných priznaní, odmietal vypovedať a čokoľvek podpisovať, čo katanov privádzalo do zúrivosti. Po 3 rokoch krutej vyšetrovačky za používania najrafinovanejších mučiacich postupov bol odsúdený na 14 rokov „za velezradu“. Jeho obhajobná reč je klenotom slovenského slova. Ani po odsúdení sa jeho situácia veľmi nezlepšila. Hoci bol lekár a mohol mať lepšie podmienky, často sa hlásil na manuálnu prácu. Bez prestania kritizoval porušovanie ľudských práv. Napriek všetkému ponižovaniu si zachoval pevnú vieru. Svojim mučiteľom bezo zvyšku odpustil. Aj najzákernejších bacharov označuje iba prezývkami príp. prvým písmenom mena. To je možno škoda. Ktovie, koľkí z nich ešte poberajú výsluhové dôchodky. Naopak menuje svojich priateľov a tých nespravodlivo odsúdených (Jukl, Mádr…), ktorí si zachovali charakter. Do basy sa dostávali aj komunisti a eštebáci v rámci boja frakcií v tejto zločineckej organizácii, no „týchto pri politickom odmäku rehabilitovali oveľa skôr, ako ich obete“. Vypichnúť všetky zaujímavé pasáže sa nedá, no interesantné sú Krčméryho lekárske postrehy (bol dermatológ s medzinárodnými skúsenosťami a publikačne činný), opis fungovania Cirkvi za múrmi väzenia, techniky „brainwashingu“, charaktery a správanie bacharov, bonzákov, odsúdených na smrť, rehoľníkov, zlodejov, vrahov… Pravdou proti moci je kniha, ktorú by nemali poznať len historici či potomkovia nespravodlivo odsúdených, ale široká verejnosť. Je napísaná jemne, bez nenávisti, no presne, jasne a pravdivo. Silné čítanie! Vďaka za vznik knihy patrí aj historikovi Ferovi Neupauerovi.
Autor kultovej trilógie 90. tych rokov Rivers of Babylon Peter Pišťanek sa na dlhý čas románovo odmlčal, hoci jeho fanúšikovia dobre vedia, že pero nezlomil. No román je predsa len niečo iné ako texty na inzine, v SME, pojednanie o koňaku resp. kuchárska kniha. Nakoniec sme sa pred Vianocami 2014 dočkali a autor nás potešil prekrásne urobenou knihou a lá starý vlakový lístok s názvom Rukojemník a podtitulom Lokomotívy v daždi. Príbeh románu sa odohráva v rokoch 1964 – 1968 v Devínskej Starej Vsi, avšak všetky reálie na chlp sedia s Pišťankovou a Slobodovou Devínskou Novou Vsou. Dedina je od rieky Moravy (a Rakúska) odizolovaná ostnatým drôtom. Hlavným hrdinom je chlapec Peter Achberger, ktorého rodičia (otec je odborník na výrobu tehál) emigrovali do Rakúska. Chlapca však so sebou nemohli vziať a hoci sa o jeho presun do nekomunistického sveta snažia, nedarí sa im to. Preto ho vychovávajú starí rodičia (všetci štyria žijú v Devínskej). Hlavný vplyv na Petra má dedo – krčmár Achberger, u ktorého žije a ktorý mu vštepuje správny pohľad na svet: „Prečo už nemáš reštauráciu?“, pýta sa Peter deda. „Lebo mi ju ukradli komunisti“. „Ako môžu ukradnúť reštauráciu? Veď sa nedá odniesť vo vreci“, dumá chalan. „Načo sú takéto rozhovory dobré?“, pýta sa babička. „Nech chlapec vie“, tvrdohlavo vyhlási dedo. Alebo keď Rusi uniesli v r. 1968 Dubčeka, Svobodu, Smrkovského a Černíka, dedo vraví: „Nech si ich tam rovno nechajú. Je to jedna čvarga komunistická!“. Ani druhý dedo Baranovič nemá rád komunistov, lebo jemu tiež vinicu a liehovar „komunisti ukradli“. Paradoxne Petrovým najbližším kamošom je Ferko Glatz, neduživý syn hlavného dedinského komunistu. Ferko verí, že vianočné „darčeky nosí Dedo Mráz zo Sovietskeho zväzu„, a nie Ježiško. „Dedo Mráz je dobrý súdruh!“, učí Ferka jeho otec. Ten je spoluzodpovedný za rozdelenie achbergerovskej rodiny a dedo Achberger mu to nevie odpustiť. Preto mu ani nie je veľmi po chuti Petrovo a Ferkovo kamarátstvo. Chudák Ferko, chalan s kresliarskym talentom a bujnou fantáziou, nakoniec zomiera na nádor v hlave. Kniha je zaplnená najrôznejšími postavičkami, za všetky spomeniem aspoň pohraničiara Baštu a jeho syna, ožrana Kolára a jeho syna, mäsiara udavača Bataya a množstvo Peťových spolužiakov a spolužiačok so svojimi detskými radosťami a starosťami. Príbeh sa končí po príchode Rusov v r. 1968 v čase, keď sa na chvíľu dalo zo zadrôtovaného ČSSR utiecť. Kto by pri čítaní Rukojemníka čakal salvy smiechu ako v Rivers of B., môže byť kus sklamaný, no nie je to môj prípad. Ja som si na novom Pišťankovi (ktorého mimochodom jeden dedo bol krčmár a druhý vinohradník) pochutnal. No a potom prišiel 22. 3. 2015.
Prof. Ján Komorovský v úvode knihy Boží štát. V pralesoch a savanách Paraguaja (Realizácia utópie) píše: „Táto publikácia je venovaná teokratickému sociálnemu štátu, ktorý v rokoch 1610 – 1768 vybudovali jezuiti v poriečí Paraguaja, Parany a Uruguaja. Bolo to spolkové súročenstvo 33 osád, takzvaných redukcií, v ktorých našlo útočište i ochranu pred otrokármi 200 000 Indiánov kmeňa Guaraní“. O tomto unikátnom „jezuitskom štáte“ sa málo vie, napriek tomu že pretrval takmer 160 (!) rokov a svojim obyvateľom, predtým divochom takmer z doby kamennej, zabezpečil mier, prosperitu, vzdelanie a kultúru vo vlastnom jazyku, no hlavne ochranu pred pádom do otroctva. Predovšetkým Portugalci boli divokými otrokármi, preto im jezuiti najviac ležali v žalúdku. Jezuiti (mnohí aj zo Strednej Európy), ktorí prichádzali na toto územie ako misionári, postupne vybudovali manufaktúry, prekvitajúce poľnohospodárstvo, chrámy, obytné budovy, cesty. Pokúsili sa vytvoriť akýsi ideálny štát, v ktorom skĺbili utópie Platóna či Thomasa Mora so skúsenosťami prvých kresťanov a vytvorili spoločnosť v zásade bez peňazí (každá rodina dostávala napr. stravu a látku na odev podľa počtu členov), založenú na komunitarizme. Súkromné vlastníctvo nebolo zrušené, ako chcel neskôr Marx, no vzhľadom na efektívne prerozdeľovanie statkov bolo obmedzené. Vyplývalo to aj z dovtedajších zvykov Guaraníov. Redukcie boli takmer sebestačné, viaceré sa užšie špecializovali. V každej redukcii žilo až do 7000 ľudí, ak ich počet narástol, zakladala sa nová. Je zaujímavé, že Guaraníovia sa kvôli svojej prirodzenej muzikalite rýchlo stali skvelými hudobníkmi a aj výrobcami zložitých hudobných nástrojov, napr. organov a hárf. Hoci sa tu dorábalo víno, alkohol bol obmedzovaný a pri spoločenských udalostiach nahradený čajom z yerba maté, ktorý bol, napr. popri tabaku, aj dôležitou exportnou surovinou. Každej rodine bol po svadbe pridelený byt. Deti do 5 rokov vychovávala matka, od 5 – 7 boli v škôlke, neskôr v škole, kde mali spoločnú stravu. Ženy sa venovali hlavne tkaniu či vyšívaniu, muži remeslám a poľnohospodárstvu. Predstaveným každej redukcie bol jezuitský páter. Kvôli častým nájazdom otrokárov sa redukcie museli opevniť a vyzbrojiť. Keď sa v „osvieteneckej“ Európe (najprv v PT, neskôr v ES, FR a IT) postupne v 2. pol. 18. stor. dostali k moci protináboženské režimy, prvými, kto na ne doplatil, boli jezuiti. Postupne boli štátmi zakázaní, čo sa prejavilo aj v kolóniách. Koniec sociálneho diela jezuitov bol tragický a v mnohých momentoch sa podobal barbarskej noci 13. – 14. 4. 1950, ktorou sa u nás komunisti vysporiadali s rehoľami. Všetci boli deportovaní, mnohí zomreli. Niektorí jezuiti (napr. o. Gonzáles, o. Rodr��gez ) boli neskôr svätorečení. Po odchode jezuitov redukcie pomerne rýchlo spustli. Viaceré ruiny boli zapísané zo Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. „Že Guaraníovia vôbec ešte existujú ako národ, za to môžu vďačiť jezuitom“, konštatuje v obohacujúcej knihe prof. Komorovský. Odporúčam si kuknúť aj známy film Misia, ktorý sa viaže k tomuto fenoménu.
Britský historik Norman Davies napísal v 1. pol. 80. tych rokoch rozsiahlu publikáciu Polsko, dějiny národa ve středu Evropy, ktorá sa , napriek tomu, že bola za Jaruzelského v PL zakázaná, stala bestsellerom. Po páde komunizmu sa dočkala viacerých reedícií. V roku 2003 ju vydal Prostor aj s autorovými aktualizáciami 80. a 90. tych rokov. Kniha je písaná nezvyklým štýlom. Od súčasnosti sa postupne presúvame do najstaršej poľskej minulosti, aby sme sa oblúkom opäť vrátili do dnešných čias. Tento postup dodáva knihe zvláštne napätie. „Označení ‚Polska‘ se objevuje v 10. stol., a to pouze jako území maličkého slovanského kmene Polanie v okolí Poznaně“, píše autor o historických počiatkoch nášho severného suseda. Prvou známou dynastiou boli Piastovci. Knieža Mešek I. prijal v r. 965 krst. Jeho synom bol Boleslav Chrabrý (992 – 1025), „válečník velkého stylu, jehož armády dobyli Prahu i Kyjev“. Boleslavovi zaslal pápež korunu, čím sa Poľsko formálne zaradilo k západnému kresťanstvu. V r. 1364 bola založená významná krakovská univerzita. Rod litovských Jagellovcov, známych aj z dejín Uhorska, vládol Poľsku v rokoch 1385 – 1572. Slávna víťazná bitka s nemeckými rytiermi sa odohrala v 1410 pri Grunwalde. Kráľ Jan III. Sobieski zachránil pri Viedni v r. 1683 Európu od Turkov. Trojdelenie Poľska (1773, 93 a 95) medzi Prusko, Rusko a Rakúsko vymazalo Poľsko z mapy až do r. 1918, kedy sa obnovilo ako republika. Poliaci však 20 rokov medzi vojnami ani zďaleka nevyužili tak, ako napr. ČSR. Pakt Molotow – Ribbentrop rozdelil v r. 1939 Poľsko na záujmové sféry Nemecka a ZSSR. 2. sv. vojna sa vyzúrila najviac asi na poľskom území. Po vojne prevzali moc komunisti podporovaní z Moskvy. Proti nim sa v 80. tych rokoch postavila Solidarita na čele s Lechom Walesom. Dnešné Poľsko je moderná rozvíjajúca sa krajina, člen EÚ a NATO. Okrem suchých historických faktov Daviesova kniha podrobne rozoberá to, kvôli čomu Poľsko prežilo časté nepriazne osudu. Je to hlavne poľská kultúra s množstvom výnimočných postáv (za všetkých Mickiewicz, Chopin, Sienkiewicz, Milosz, Szymborska) a poľský katolicizmus, ktorý dal svetu Karola Wojtylu. A diaspora, ktorá hrala v dejinách vždy významnú úlohu (aj keď na prelome 19. a 20. stor. boli masy poľských emigrantov v USA pre svoju chudobu nazývaní „bílí negři“). Veľmi zaujímavých a fundovane napísaných takmer 500 strán o krajine, ktorú autor nazýva „srdcem Evropy„.
Historik Pavol Matula sa vo svojej publikácii Rozdelené Kysuce Zabratie severných Kysúc Poľskom v rokoch 1938 – 1939 detailne venuje málo známej epizóde našich dejín – okupácii Kysúc Poliakmi v predvečer druhej svetovej vojny. Už v r. 1919 si Poľsko nárokovalo na územie okresov TS, NO, KK, SL, CA, KM a polovicu okresov LE a PP. Nakoniec dostali len časti Oravy a Spiša. Po Mníchove 1938 Poliaci cítili, že SR slabne a preto sa k územným požiadavkám vrátili. Na rokovaniach sa dohodlo odstúpenie časti severných Kysúc v prospech Poľska. Išlo o obce Svrčinovec, Čierne a Skalité a časti katastrov Čadce, Rakovej, Staškova, Olešnej a Turzovky. No stretlo sa to s výrazným nesúhlasom dotknutých obyvateľov, ktorí proti tomu v tisícoch protestovali a na poľských emisárov „dvíhali hrable a nadávali nevyberaným spôsobom (vy kurvy poľské), vyhrážajúc sa, že Poliakov povraždia“, ako si zapísal člen SK delegácie F. Hrušovský. Poľské vojská obsadili územie 1. 12. 1938. ČSR prišla o 45 km2 a 2535 obyvateľov. Takmer hneď sa na okupovaných územiach začala pomerne silná polonizácia, čo v tomto silnom slovenskom prostredí iba podporovalo rôzne nepokoje, ako napr. zbúranie novej poľskej hraničnej búdky, pravidelné kradnutie PL zástav či vylepovanie plagátov s textom „Jeszcze Polska nie zginęła, ale zginęć musi“. Nové pomery sa prejavili hlavne v školstve, cirkevnom živote či hospodárstve. Mnoho rodín prišlo o svoje majetky, ktoré skončili za čiarou. Tá sa mohla prekročiť iba na stanovených bodoch. Skomplikovalo sa cestovanie, lebo železnica pripadla Poľsku. Takmer okamžite sa začalo vo veľkom rozmáhať pašovanie, „Černani začali piť poľskú vodku, bola lacnejšia. Celá obec kšeftovala, skoro v každej chalupe bola ‚burza‘“. Tesne pred vypuknutím vojny sa v „slovenských médiách spustila silná protipoľská kampaň“. Organizovali sa manifestácie za vrátenie území Kysúc, Oravy a Spiša. Útok na Poľsko sa začal ráno 1. 9. 1939. „Rozdelené obce sa vďaka spolupráci Slovenska a Nemecka opäť spojili. Slovenské obyvateľstvo radostne vítalo nemeckých vojakov kvetmi“, popisujú situáciu miestni kronikári. 31. 8. 1941, 2 roky po opätovnom zjednotení, sa v Skalitom konala veľká „cirkevno-národná manifestácia“ za účasti prezidenta J. Tisu a A. Macha, na ktorej sa zúčastnilo 10 000 ľudí. Kysuce, na rozdiel od Oravy a Spiša, ostali nerozdelené aj po skončení vojny.
Vladimír Palko vydal v r. 2004 knihu Boj o moc a tajná služba. Skladá sa z viacerých článkov, ktoré autor uverejňoval v rokoch 1995 – 2003 v rôznych periodikách, hlavne v Domino fóre, ale aj vo Faktoch, SME či Bratislavských listoch. Úvodnou, najdlhšou a najzásadnejšou esejou knihy, ktorá jej dala názov, je Boj o moc a tajná služba. Pojednáva o tom, čo sa na Slovensku dialo v tajných službách od novembra 89 do r. 2004. A veru nie je to čítanie potešiteľné, skôr naopak, hlavne ak si opäť pripomenieme zhubné pôsobenie Vladimíra Mečiara, najprv ako ministra vnútra, neskôr ako premiéra. Palko sa okolo tajných služieb dlhodobo pohyboval, najprv ako námestník riaditeľa FBIS, neskôr ako minister vnútra. Podrobne rozoberá napr. prípad Tisovej vily, kradnutie dokumentov ŠtB, vyšklbnutie strán v registračných protokolov s menom Mečiar (neskôr zrekonštruovaných za pomoci pražských archívov na meno Vladimír Mečiar s krycím menom Doktor), pôsobenie, povedzme to na rovinu – zločineckých postáv ako Svěchota či Lexovci, Gašparovičovu nadprácu ako šéfa GP ČSSR pri krytí eštebákov, únos Kováča ml., SIS ako takú atď. Z hľadiska histórie sú Palkove informácie veľmi cenné a ilustrujú prvé roky po „páde komunizmu“ (ak sa dá táto etapa takto nazvať, nakoľko dekomunizácia prebehla len povrchne). Okrem témy tajných služieb Palko píše o KDH, konzervativizme, o zápase s ľavicovými liberálmi (veľmi presne pomenúva trendy, napr. píše o tom, že sa dočkáme tlaku na adopcie detí do tzv. homozväzkov, čo v čase písania knihy bol ešte nonsens, dnes bohužiaľ realita), o SK politike a jej protagonistoch (zaujme Palkove hodnotenie Dzurindu, Čarnogurského, Mečiara atď.). S odstupom rokov musím skonštatovať, že s Palkom sa vo veľkej väčšine jeho názorov a analýz dá nielen súhlasiť, ale aj stotožniť. No vlastní ho z KDH (spolu s Mikloškom) vyštvali. (Pikoškou je, že Palka svojho času za akýsi výrok zažaloval komunistický prokurátor a Tisov žalobca Rašla. „Myslel som na mená Púčik, Tunega, Tesár, Jaško a Kalinaj, ktorých na základe Rašlovej obžaloby popravili„).
Profesor fyziky a kozmológ Paul Davies napísal knihu Posledné tri minúty. Úvahy o konečnom osude vesmíru. Autor sa netají tým, že má v úmysle pokračovať tam, kde skončila kniha Stevena Weinberga Prvé tri minúty. Do dôsledkov rozoberá, akým spôsobom skončí existencia nášho Vesmíru. Chmúrne predpovede o konci Vesmíru predstavili už termodynamici 19. stor. a pomenovali ich „tepelnou smrťou vesmíru„. „B. Russell a iní využili zdanlivo nevyhnutný úpadok vesmíru, ako ho predpovedá 2. zákon termodymaniky, na podporu filozofie ateizmu, nihilizmu a zúfalstva. Dnes už kozmológii rozumieme lepšie. Vesmír možno ochabuje, ale nie je ešte v koncoch so silami. 2. zákon termodynamiky platí, ale nemusí vylučovať kultúrnu nesmrteľnosť„, tvrdí optimisticky Davies. No ako vesmír dospeje ku koncu, presne nevieme. Alebo sa bude stále rozpínať, až kým nedosiahne stav „nepredstaviteľne riedkej polievky fotónov, neutrín a zmenšujúceho sa počtu elektrónov a pozitrónov a nijaké ďalšie fyzikálne procesy sa už neudejú„, alebo sa začne čoraz rýchlejšie zmršťovať a skončí „veľkým krachom„. Existujú však iba tieto dve alternatívy? Čo ak sa z nášho „materského vesmíru“ cez červiu dieru oddeľuje nový, akýsi „detský vesmír„, ktorý po „odcviknutí“ jestvuje nezávisle? Pri takejto „vesmírnej plodnosti“ by „zoskupenie vesmírov – metavesmír – nemusel mať začiatok ani koniec. Tieto myšlienky sú zväčša iba trúfalými dohadmi„. Sú tieto úvahy zmysluplné, keď vieme, že „Zem by mala zostať obývateľná ešte dve alebo tri miliardy rokov„, alebo ide len o fantázie kozmológov bez praktického zmyslu? Je to vec názoru. V každom prípade otázky konca Vesmíru tu sú a sú veľmi zaujímavé. Tak, ako táto kniha.
Český teoretický fyzik a popularizátor astrofyziky prof. Petr Kulhánek a Jakub Rozehnal, vedúci Štefánikovej hvezdárne v Prahe na Petříně, vydali v r. 2007 peknú knihu Hvězdy, planety, magnety. Základným pojmom, okolo ktorého sa kniha točí, je samozrejme plazma: „kvazineutrální soubor nabitých částic, který vykazuje kolektivní chování“. Autori nám približujú jej správanie. „Obecně platí, že gravitační interakce vytváří kulové útvary (napr. hvězdy), elektromagnetická interakce lineární a plošné útvary (plazmová vlákna a stěny)“. Od Slnka neustále prúdi slnečný vietor. Je tvorený „zejména protony, elektrony a α částicemi (jádry He). Slunce ztrácí slunečním větrem řádově milion tun látky za sekundu“. Vietor deformuje magnetické pole Zeme (polárna žiara) a interaguje so všetkými telesami Slnečnej sústavy (SS), s každým trochu inak (zaujmú pekné fotky polárnej žiary na Jupiteri a Saturne). Oblasť vplyvu Slnka sa nazýva heliosféra a zasahuje 110 – 160 AU od Slnka. Magnetickému poľu Slnka je venovaná samostatná kapitola, podobne ako magnetosféram kamenných a obrích planét. Záver knihy opisuje objekty mimo SS (protoplanetárne disky, extrasolárne planéty, hnedí trpaslíci, hmloviny, čierne diery… až po tajomné magnetary, zdroje extrémnych polí. Pár strán sa venuje misiám Voyager 1 a 2, ktoré o.i. merajú magnetické polia. Kniha má peknú farebnú fotografickú prílohu ale oceniť treba hlavne množstvo sympatických a prehľadných ilustrácií Ivana Havlíčka. Myslím, že každý, kto sa o veci tohto typu neprofesionálne zaujíma, si v knihe nájde niečo obohacujúce. Autori do nej vložili aj svoje impresie z ich viacerých expedícií za zatmeniami Slnka. Na obálke knihy je nakreslená magnetosféra Neptúna.
Snáď od vynálezu prvého písma sa ľudia snažili ukryť dôležitú komunikáciu pred nepovolanými očami. Ako? Podrobne a chronologicky sa tomu venuje dielo Simona Singha Kniha kódů a šifer s podtitulom Tajná komunikace od starého Egypta po kvantovou kryptografii. Zo staroveku je známych mnoho spôsobov utajovania komunikácie, napr. poslovi sa na vyholenú hlavu napísal odkaz, nechal sa zarásť vlasmi a keď sa dostal na určené miesto, jednoducho ho oholili (doplatili na to Peržania v 5 stor. pred Kr., keď sa takto ich vojenské zámery dostali ku Grékom). Tajné písmo s obľubou používal Julius Caesar. Postupne sa kryptografia zdokonaľovala, okolo r. 1000 boli v nej majstri Arabi. Veľký rozvoj nastal počas renesancie (zaujímavý je osud škótskej kráľovnej Márie Stuartovej, ktorá za prelomenie svojho šifrovacieho kľúča zaplatila vlastnou hlavou). Z tohto obdobia pochádza Vigenèrova šifra, ktorá stáročia odolávala rozlúšteniu. V 19. stor. sa spolu s objavom elektriny a priemyselnou revolúciou nastáva mechanizácia utajovania informácií. Vznikajú prvé šifrovacie stroje. Najprv to boli rôzne disky, ktoré sa postupne sa vylepšovali až vnikla slávna nemecká Enigma. Obrovskú zásluhu na prelomení Enigmy, a teda aj nemeckej tajnej komunikácie v 2. svetovej vojne, má Poliak Marian Rejewski. Američania si na šifrovanie zvolili jazyk Navahov. Kód Navajo sa rozlúštiť nepodarilo nikomu. Po vojne prichádza k slovu výpočtová technika a s ňou oveľa väčšia potreba dôvernej komunikácie. Vzniká RSA, ktorej „rozšifrovanie by pri vysokých hodnotách N trvalo všetkým počítačom sveta dlhšie, ako je vek vesmíru“. Je pravdepodobné, že budúcnosť bude patriť „kvantovým počítačom“ a „kvantovej kryptografii“. Obohatením knihy je podrobný rozbor rozlúštenia egyptských hieroglyfov. Hieroglyfy sú fonetické znaky – fonoframy, podobne ako naše písmo, a nie piktogramy, ako sa po stáročia myslelo. Fajná kniha!
Vydavateľstvo Ikar v rámci svojich reprezentatívnych encyklopédií (Zem, Zviera, Rastlina, Vesmír, Umenie…) vydalo v r. 2011 aj peknú, viac než 500 stranovú a takmer trojkilovú publikáciu Veda od kolektívu autorov na čele s britským popularizátorom vedy, moderátorom BBC Adamom Hart Davisom. Približuje nám vzrušujúci príbeh poznávania prírody a jej zákonitostí od najstarších čias, kedy si ľudia osvojili používanie ohňa. Jedným z prvých vedeckých či technologických prelomov bolo pripravenie keramiky. Postupne sa ľudstvo naučilo používať kovy, v Starom svete vynašli koleso, Egypťania, Babylončania a Gréci urobili veľké pokroky v matematike, geometrii a astronómii. Po páde Rímskej ríše a „zbarbarizovaní“ Európy okolo prelomu prvého a druhého tisícročia prebrali na chvíľu dominanciu vo vede Arabi. Skutočné vedecké bádanie sa začína rozvíjať v renesancii. V 17 až 18. storočí sa postupne definujú základné fyzikálne zákony, na základe ktorých sa v storočí pary (19. stor. ) môže naplno rozvinúť veda v rámcoch, v akých ju poznáme dnes (matematika, chémia, fyzika, biológia… a ich aplikácie). Samotný nosný text knihy je doplnený množstvom obrázkov, grafov, vysvetľovacích poznámok, krátkymi životopismi najvýznamnejších vedcov a časovou chronológiou pri rozvoji toho ktorého vedného odboru. Napriek tomu, že sa v nej nachádzajú aj chybičky (napr. že hliník ľudia poznali už v praveku, čo je blud – čistý bol pripravený až v 19. stor., používanie slova „olej“ namiesto ropa, bronzové sochy sa „sekajú“ a množstvo ďalších), myslím, že kniha môže obohatiť hlavne stredoškolákov so záujmom o prírodné vedy. A samozrejme poteší každého, kto má chuť v skratke si zopakovať základné prírodné zákonitosti a ich využitie v praxi. Hoci je to kniha pomerne ťažká (váhovo) a teda napr. poležiačky sa číta pomerne náročne, svojim atraktívnym obsahom si našla čitateľov, lebo je už dlhšie všade vypredaná.
Finalista Anasoft litera 2015 Ivan Kolenič vydal v r. 2005 vo F.R.& G. hustú novelu Nožnice. Rozprávačom je beznádejný alkoholik, ktorý trpí rôznymi psychickými aj fyzickými bolesťami. V úvode ho vidíme, ako sa preberá po pokuse o samovraždu. Pohltal množstvo tabletiek a zalial ich vodkou. Nebol to prvý takýto pokus. Po jednom z nich prestal úplne na 4 roky piť. No potom „siahol po poháriku a neregulovateľne sa opil, úplne do bezvedomia“. Keď sa ako tak prebral, šiel za svojou ženou Lenkou, „oddanou, milujúcou, nezlomiteľnou“, jedinou bytosťou, ktorá ho napriek všetkému má rada. Tá ho odvádza do nemocnice. Dlho však abstinovať nevydrží a keď mu Lenka bráni odísť piť, je schopný ju zbiť. Čím pije viac, tým je depresia horšia. Telo aj duša trpia, nie je schopný si zaviazať šnúrky či kúpiť v stánku cigarety. Pokúša sa otráviť jedom na potkany. Zas neúspešne. Podrezáva si žily. Celý krvavý, no euforickom alkoholickom opojení spojenom s úbytkom krvi vtrhne k bývalým priateľom na oslavu. Vyzerá a správa sa hrozne, preto ho priatelia berú do špitála na ošetrenie a potom vezú k Lenke. Po pár dňoch musí piť znovu. Do tla. Padá hlavou na betón. Zlomená lebka, strata reči, nemocnica, bolesti. Už to vyzerá na konečnú, no Lenkina láska ho vracia do života. Dlhé dni musí stráviť v brutálnom nemocničnom prostredí, „sienach pekla“. Nakoniec ho prepúšťajú. „Idem domov…“ je poslednou vetou novely. No čitateľ tuší, že kolobeh zďaleka nekončí a démon si dal len chvíľu pauzu. Nožnice sú jedným z najsilnejších opisov vnútorného sveta pijana, aký vyšiel z pera slovenského autora. Uff!
KK Bagala vydal milú a pekne urobenú knihu aforizmov Tomáša Uleja s názvom Ale. Kratučkým aforizmom ako žánru sa u nás, pokiaľ viem, nevenuje príliš veľa autorov. Asi najznámejším je Tomáš Janovic, ktorý Ulejovo dielko na poslednej strane pozitívne hodnotí a vyberá z neho 3 aforizmy: „Za dobrotu, na Golgotu.“ „V čom pravica nepoľaví, v tom ľavica nepopraví“ a „Naša láska išla cez žalúdok. Ale už je to dávno odviate vetrom.“ Z tých 104 kratučkých textíkov je samozrejme niekoľko skutočne výborných, pár takých, že no povedzme, ale aj pár kúštik poslabších. No za seba môžem povedať, že celkovo pôsobí táto Ulejova jednohubka celkom pozitívnym, sviežim dojmom. Takže tu je za priehrštie aforizmov, ktoré sa zdajú najlepšie mne: „Ora el labora Modli sa, aby ti dali pracovať.“ „Živná pôda Živnou pôdou kapitalizmu je betón.“ „Ale Ale je slovenská bodka.“ „Hudobníci Alebo sú nadurdení, alebo sú namol.“ „Perpetuum mobile Lačné ego sa nasýti aj samo.“ „Zo slovensko-anglického slovníka nikdy – never.“ „Vytŕčanie z radu Najviac z radu vytŕča nie ten, čo stojí napravo, ani ten, čo stojí naľavo, ale ten, čo stojí vpredu.“ „Slovenská konštanta Všetko je nám jedno.“ „Nad morálnym aspektom tvorby Boženy Slančíkovej Ty mrava!“ No a jeden autor venoval aj sebe: „O sebe Síce Ulej, no nie Vypi.“ Ulejove aforizmy sú trefne podporené ilustráciami Kataríny Slaninkovej.
Víťaz Anasoftlitery 2013 za román Kale topanky Víťo Staviarsky prichádza s novou knižkou s názvom Človek príjemný. Obsahuje 28 krátkych próz, ktoré autor napísal pred 20 rokmi, ale vychádzajú až teraz. Textíky sú vlastne akýmisi groteskami. Zvlášť tie najkratšie sú občas riadne husté až brutálne, a o niektorých (napr. Dieťa) sa dá povedať, že hraničia s úchyláctvom: „kopal som ho (dieťa) a sácal, hnusne som mu nadával, bil ho päsťou do tváre, až kým mu nevytieklo oko…“. Priznám sa, že som po takýchto výplodoch, zvlášť po pozitívnej skúsenosti s Kale topankami a Záchytkou, zvažoval vyhodenie knihy do koša (ešte som to nikdy neurobil, ale nedávno mi jedna kamoška povedala, že vyhodila do koša Život je krátky od L. Piussi :-). Nakoniec som to nespravil a posledné dve poviedky, rozsahom najdlhšie, trochu napravili negatívny dojem. Vidieť, že autor dôverne pozná rôzne psychiatrické zariadenia, lebo ich veľmi presvedčivo opisuje. Predposledný text Družbacký a spol. sa odohráva v blázinci a my môžeme sledovať paranoidné predstavy Družbackého a jeho spolubláznov Jozefa Vašša, Augustína atď. Najlepšie napísanou je posledná poviedka Laborant. Laborant na pitevni Franz Löwenstein má rád svoju prácu. Snaží sa zoznámiť s nejakou ženou prostredníctvom inzerátu. Baby sa mu hlásia, mysliac si, že je zubný laborant. Keď zistia jeho skutočné zamestnanie, utekajú. No prihlási sa mu jedna Ilonka, ktorá má o zoznámenie s človekom denne pitvajúcom mŕtvoly záujem. Stretnú sa. Ilonka je trochu pod vplyvom alkoholu, tak pristupuje na jeho návrh ísť sa pozrieť do pitevne. No neskončí sa to pre ňu dobre. Pekne urobená kniha od KK Bagalu s ilustráciami P. Čejku je však ako celok sklamaním.
Daniel Steel Kvasnica a líder kapely Horkýže slíže Peter Kuko Hrivnák napísali román o nitrianskom undergrounde Smaragdové oči alebo čo sa nezmestilo do filmu. Dej sa odohráva niekedy v nultých rokoch 21. stor. v Nitre a okolí. Môžeme sledovať dve hlavné dejové línie: život rockovej kapely Smaragdové oči a osudy miestnych mafiánov. Obe línie sa postupne prelínajú až sa vo finále stretnú v neočakávanom vyvrcholení. Kapela sa svojim hudobným zameraním, miestom pôsobenia, členmi či zelenou volgou nápadne podobá na Slíže. Mafiáni, zastúpení brutálnym Chiropraktikom, bossom Cicom a jeho poskokmi, sa správaním a vizážou dosť podobajú tomu, čo môžeme vidieť ako hokejových ultras NR fans či útočníkov v Mariatchi. Kopanie do hláv a lámanie kostí vydieraným obetiam sú ich denný chlieb. Keď sa im za pomoci „profesora“, docenta z ChTF STU, a skorumpovaného miestneho policajného šéfa boja proti organizovanému zločinu, alkoholika Majora, podarí pustiť do obehu novú drogu s prídavkom sildenafilu (viagra), do príbehu sa zamoce zbohatlícky synáčik Easy, beznádejný feťák. Ten sa v zúfalstve a drogovom ošiali pokúsi zastreliť tatkovou zbraňou Cica, no nepodarí sa mu to a čaká ho krutý trest. Manažér Smaragdov do svojich problémov s mafiou zatiahne aj bezbrannú kapelu. Zdá sa, že pred Zlom niet úniku. No situácia sa zázračne zvrtne a príbeh končí pre kapelu, Easyho a normálnych ľudí v zásade happyendom. Text je prešpikovaný šťavnatým slangom, ktorý však pôsobí menej násilne ako napr. v Grázlovi od Vargu. Autori ďakujú na záver „Tonymu Bernolákovi“ za pravidlo „píš ako očuješ“. Dosť husté, no celkom som sa pobavil.
Pavol Škubla napísal a nafotil pomerne reprezentatívnu publikáciu Hrady, zámky a kaštiele na Slovensku s podtitulom História, povesti, legendy, zaujímavosti. Kniha opisuje 120 našich najznámejších hradov, zámkov a kaštieľov. Každému z nich sa venujú dve strany. Prvá prináša „serióznejšie informácie“, teda opisuje históriu, architektúru, najzaujímavejších majiteľov či najdôležitejšie historické okamihy viažuce sa k tomu ktorému hradu či zámku. Druhá strana je vždy taká voľnejšia, nájdeme tu hradné legendy, povesti či pikošky. Najviac hradov a zámkov u nás padlo za obeť stavovským povstaniam v 17. a 18. storočí. Čo nezničili kuruci, dorazil napr. cisársky poľný maršal Heister. Text podporuje množstvo kvalitných fotografií. Prekvapilo ma tvrdenie, že „častým hosťom kaštieľa v Gabčíkove bola Mária Terézia. Hovorí sa, že práve tu a nie vo Viedni, ako sa bežne udáva, sa 13. 3. 1741 narodil Jozef II.“ Ale čo ma prekvapilo najviac je to, že vydanie knihy okrem MK SR podporil Lexov hotel Barónka v Rači a na predposlednom liste je celostranová reklama akejsi obskúrnej politickej strany TIP, ktorej predstavitelia sú známi ako „Paškovi chlapci“. Zvláštne. Ale inak kniha celkom stojí za prečítanie, zvlášť preto, že prináša veľa aktuálnych informácií (2014) o súčasnom stave a opravách hradov a zámkov. (V r. 2015 Škublovi vyšla ďalšia pekná kniha Zvonice, kostoly a kalvárie Slovenska Morové stĺpy, Božie muky, Kaplnky, Drevené kostolíky. Iba som ju prelistoval. Lexa už chlp nepustil a TIP tam reklamu nemá.)
Ing. Július Stano (1900 – 1971), vyštudovaný strojár, patril k prvej slovenskej generácii, ktorej sa dostalo vzdelania v ČSR po zániku Rakúsko – Uhorska. Od mladých čias bol aktívny v študentskom hnutí (ÚSKŠ), neskôr v politike (HSĽS), kde patril k umiernenejšiemu krídlu okolo Hlinku a Tisa, ktorí sa snažili zachovať ČSR. V marcových dňoch 1939 bol jedným z priamych hlavných aktérov rýchlo sa meniacich udalostí, ktoré vyvrcholili 14. 3. 1939. Tieto hektické dni opísal vo svojich spomienkach, ktoré vyšli v Lúči pod názvom Osudné dni marca 1939. Osobné svedectvo účastníka dejov. Zaujme v nich autorovo hodnotenie osobností tej doby (Hácha, Sokol, Teplanský, Ďurčanský, Beneš) ako aj časová postupnosť udalostí, ktoré viedli ku schôdzke Hitler – Tiso a následnému hlasovaniu SNR 14. 3. 39. „Hlasovanie bolo verejné. Povstaním. Návrh na vyhlásenie Slovenskej republiky bol prijatý jednohlasne. V zanôtenej hymne Hej Slováci sa miešali rozličné hlasy. Veselých a odhodlaných bolo azda najmenej, najviac bolo vari tŕpnucich o osud a najbližšiu budúcnosť národa.“. Hneď po vyhlásení samostatnosti Slovenského štátu sa Július Stano stal ministrom dopravy a verejných prác. Vo funkcii napriek stálemu tlaku od skupiny okolo Vojtecha Tuku zotrval až do povstania v roku 1944. Prekvapila ma pomerne ostrá Stanova kritika ďalšieho Ružomberčana a Stanovho rovesníka a dlhoročného spolupracovníka Karola Sidora za jeho „polonofilstvo a nereálne idealizovanie Poliakov“, ktorým „zbytočne a neuvážene dráždil české kruhy“ za prvej ČSR. Július Stano svoje spomienky končí vetou: „Ozaj ostáva dilemou, či politici utvárajú dejiny, alebo udalosti stvárňujú politikov.“
V senioráte jezuitov v Ivanke pri Dunaji som mal možnosť zoznámiť sa s viacerými skvelými jezuitskými osobnosťami. Jednou z nich je Andrej Osvald SJ, ktorý bol 13 rokov provinciálom rehole na Slovensku. O svojom živote napísal sympatickú knihu Boží dlžník s podtitulom Subjektívny pohľad na môj život (Dobrá kniha Trnava, 2008, 156 str.). Narodil sa 9. 5. 1925 ako tretie z 11 detí v obci Lacková pri Starej Ľubovni. Veľmi chcel študovať, avšak v dobe jeho detstva to nebolo jednoduché. Nakoniec sa mu to po mnohých trampotách podarilo. Od mlada cítil, že chce byť kňazom. Barbarská noc (likvidácia mužských kláštorov z 13.na 14. apríla 1950) ho zastihla v Děčíne v Čechách, kde bol na štúdiách. Musel stráviť neuveriteľných 40 (!) mesiacov v PTP (1950 – 53). Po prepustení pracoval ako baník na Ostravsku. V roku 1955 ho zatkli a ako jezuitu obvinili z „podvratnej činnosti proti ľudovodemokratickému zriadeniu“. Strávil 4 roky v uránových baniach v Jáchymove, spolu napr. s A. Srholcom SDB. Po prepustení pôsobil ako roľník na domácom statku, bol murárom, zváračom či zámočníkom. Popritom organizoval spevokoly, bol organistom a aj vyučoval hru na organe, venoval sa mládeži, špeciálne aj rómskej mládeži. V r. 1969 nastúpil do 4 ročníka bohosloveckej fakulty v Bratislave a v r. 1970 bol ako 45 ročný vysvätený za kňaza. Ako kaplán a farár prešiel farnosťami Liptovská Lúžna, Ružomberok, Svätý (Liptovský) Kríž a Važec. Bol pod neustálym dohľadom ŠtB, zvlášť potom, ako sa stal v r. 1977 provinciálom. Na jar v roku 1989 mohol po prvýkrát v sprievode p. Emila Krapku SJ vycestovať do Ríma, kde bol hosťom generálneho predstaveného jezuitov a mal súkromnú audienciu u pápeža Jána Pavla II. Po páde komunizmu pôsobil v Prešove. Od r. 2013 je na odpočinku s senioráte v Ivanke pri Dunaji, aj so svojim rodným bratom Jozefom, tiež jezuitom.
Po prvý krát v 10 ročnej histórii vychádzania revue Impulz pristúpila redakcia k vydaniu dvojčísla. Preto Impulz 3-4/2014 zaujme svojou hrúbkou (takmer 200 strán). A opäť sa dá v zásade prečítať od začiatku do konca. Úvod patrí kritike Jána Čarnogurského od Mariána Zimmermana a Čarnogurského obhajobe. Témou čísla je neplatné referendum, ktoré hodnotia V. Palko, P. a J. Daniškovci či J. Šúst. Zaujmú spomienkové texty F. Mikloška a P. Pitharta. Juklovi s Krčmérym sú venované 3 texty, najzaujímavejší od Fera Neupauera. Zaujalo ma hodnotenie matematika prof. P. Brunovského, ktorý o Juklovi povedal, že „Jednota slovenských matematikov a fyzikov nikdy nemala a nebude mať sekretára ako Vladimír Jukl“. Najzaujímavejším článkom vydania je O Rusoch a Poliakoch z pera nositeľa NC za literatúru za r. 1980 Czeslawa Milosza („Rus dokáže roniť srdcervúce slzy, aj keď niekoho podrezáva„, čo je poľský stereotyp). Legende a pravde o nájdení Kristovho kríža matkou cisára Konštantína sa venuje Marek Babic. Dejiny a prítomnosť Konštantinopolského patriarchátu rozoberá Ján Krupa. Výborný je text Juraja Šústa (KAN) O výchove v homosexuálnych rodinách, v ktorom rozoberá argumentáciu T. Prokopčáka v SME, že „veda potvrdzuje omyl tradičnej morálky“ a výchova detí v homozväzkoch „je rovnocenná“ s výchovou v rodine. Samozrejme je to celé blud. Šúst uzatvára: „polovičná pravda je celá lož“. Definícii manželstva a jeho možného rozvodu v pravoslávnych cirkvách sa vyčerpávajúco venuje arcibiskup Cyril Vasiľ SJ. Potešili ma výročia na každý mesiac v r. 2015. Bez váhania som si Impulz opäť predplatil.
„Samotársky a záhadný muž Dingo Towne zomrel v neďeľu v Rocky Beach a zanechal celé imanie tomu, kto ho nájde“, uviedli miestne kalifornské noviny. Spustili tým hystériu hľadania pokladu, nakoľko sa vedelo, že Dingo vlastnil vzácne drahokamy. No ftipálek Dingo kľúč k nájdeniu pokladu zašifroval do na prvý pohľad nezmyselných rýmov. Ideálny prípad pre Troch pátračov! Tých navyše oslovuje najbližšia Dingova rodina so žiadosťou o pomoc, takže chlapci sa do pátrania púšťajú s vervou. Postupne úvodné šialenstvo okolo hľadania opadáva a zostávajú iba najvytrvalejší. Na strane „zlých“ starý známy Dlháň Norris a súrodenci Percivalovci, ktorí v honbe za pokladom neváhajú Pátračov vystaviť ani ohrozeniu života. Príbeh, v ktorom opäť nechýba kapitola „V pasci!“ sa završuje na starom zaoceánskom parníku. Ukazuje sa, že Dingo mal skvelý zmysel pre humor, niektorí z tých, ktorí sa na začiatku zdali byť „dobrí“, sú vlastne „zlí“ a aj to, že nakoniec bude mať robotu i komisár Reynolds. Záhada tajomného odkazu od Wiliama Ardena zo série „Traja pátrači“ je celkom podarená.
Plepo
Ďalšie tipy na knihy sú tu: