Tentokrát sú ich autormi Lukáš Luk, Vladimíra Segeš a Ivan Mrva, Jaroslav Rumpli, Štefan Vragaš, Rajmond Ondruš, Emil Krapka, Rudo Sloboda, Peter Kresánek, Ján Johanides, Dietrich Schwanitz, Pišta Vandal Chrappa, Marek Kupčo, Jaroslav Kresánek, Mary Virginia Carey, Nick West, Brigitte J. H. Waidhofer.
Po vydarenom debute Príbehy Považského Sokolca prichádza Lukáš Luk s druhou knihou príbehov z imaginárnej dediny Považský Sokolec niekde na strednom Váhu. A opäť je to bibliofilsky krásna kniha (vydavateľstvo Petrus 2013, tlač TBB), tentoraz ilustrovaná nedávno zosnulým Milanom Laluhom. Radosť dielko držať v ruke! A ešte väčšia radosť sa do Záhady Považského bula začítať. Farbisté postavičky spod považskosokolského hradu, známe z „jednotky“, predvádzajú panoptikum veselých až bizarných úletov. V prípade Bety Máčalovej, jednej z kľúčových postáv, ide doslova o úlet. Po tom, ako sa prebrala na svojom vlastnom pohrebe, čo vzbudilo medzinárodný záujem a prilákalo nových „klientov cestovnej kancelárie Genius loci tour„, sa Beta rozhodla, že zmení svoj život. Stala sa vášnivou vyznávačkou balónového lietania. No počas fiesty niekde nad Stredozemným morom sa stráca. Vyhlásia ju, po druhý krát, za mŕtvu. No my, čo sme knihu dočítali do konca, vieme, že Bety sa tak ľahko nezbavíme. Šestnástimi kapitolami knihy sa vinie aj osud Betinej netere Agnesy Riedlovej. Tejto chamtivej a hlúpej žene „sa prihodilo to najhoršie, čo sa len milujúcej matke v Považskom Sokolci môže stať: Všetci v dedine už vedia, že jej najmladšia dcéra Betka „dala černochovi“ Odišla pracovať do táborov Červeného kríža v západnej Afrike, citovo sa tam zblížila s miestnym lekárom tmavej pleti a plánujú spoločnú budúcnosť. Žiadne sokolské dievča doteraz nevyparatilo podobnú hlúposť“. Agnesa to tak nemôže nechať. Prichádza k miestnej čarodejnici, „robke z Chlebovej Vsi“. Tá jej dáva „fľaštičku s mútnou tekutinou“ a vraví: „Čo je čierne, bude biele. Čo je biele, bude čierne“. No všetko vypáli úúplne ináč, ako si želá Agnesa! Dôležitou súčasťou knihy, ktorá dala dielu nadpis, je kvalifikovaný rozbor problematiky chovu výnimočného hovädzieho plemena „považský bulo“. Prečo práve tento druh rožného statku má taký obrovský svetový úspech v plemenitbe? O tom vedia viaceré rodiny, ktoré sa „bulovi“ venujú, svoje. Lukáš Luk čitateľa okrem chovu býkov sprevádza aj inými sociokultúrnymi fenoménmi, napr.: „Pranie kobercov na Váhu je zaujímavý etnograficko-sociologický jav, ktorý by si iste zaslúžil erudovanú štúdiu v odbornom periodiku“. Alebo: „Tisíckrát potvrdená párová schéma „chudá žena – pracovitý muž, tučná žena – ležérny povaľač“ je určite zjavná aj z vášho okolia. Aj v 21. stor. totiž povzbudzuje pohľad muža na svoju chudú družku k väčšej zásobovacej aktivite a naopak kypré venerické krivky spúšťajú u partnera signál k pracovnému útlmu a k polihovaniu v blízkosti ohniska“. Veľmi príjemných 200 strán veselého, oddychového čítania! (V záverečných kapitolách sa mihne postavička kňaza „otca Mareka“, ktorý niekde v Andách sobáši huliča Jura Čapa Jamajku a Andreu Virágovú (majú v knihe svoje samostatné úlohy). Žeby šlo o Mareka Váchu?) Kto chce vedieť, s akou ľahkosťou Lukáš Luk píše, tak tu je jedna jeho krátka chuťovečka: O jamkách a spotvorenom pive.
Podľa vydavateľa je kniha docentov Vladimíra Segeša a Ivana Mrvu Dejiny Uhorska a Slováci vôbec prvým uceleným u nás vydaným dielom o 900 ročných dejinách Uhorska. Autori si dejiny našej mnohostáročnej domoviny rozdelili. Segeš napísal prvú časť s názvom Stredoveké Uhorsko. Začína opisom diania v Karpatskej kotline v 10. stor., kedy do oblasti s dominanciou Nitrianska prichádzajú „starí Maďari„. Postupne sa mocensky z Nitrianska presadzujú Arpádovci, ktorí si podrobujú stále väčšie územie. Dôležitým míľnikom sa stáva magický rok 1000, kedy Štefan I. dostáva od pápeža Silvestra II. korunu, ktorá sa nezachovala (svätoštefanská koruna, zložená z dvoch rozdielnych častí, je trochu mladšia, dostal ju až Gejza I. v 70. rokoch 11. stor.) a v Bratislave začal raziť Ag mince S(TE)PHANVS REX (averz) a PRESLAVVA CIV(ITAS) (reverz). Hoci bol neskôr Štefan svätorečený, s protivníkmi sa nepáral, napr. Vazulovi v Nitre „vypichli oči a uši zaliali horúcim olovom“ (celkovo je uhorská história plná brutality). Štefanovi sa podarilo založiť kráľovstvo, ktoré stáročia fungovalo, niekedy super, niekedy o ničom, no bolo dôležitou európskou nárazníkovou zónou pri nájazdoch aziatov (Tatári, Turci). Z Arpádovcov spomeňme ešte zaujímavého Bela IV., ktorý síce v 1241 podľahol Tatárom, ktorí krajinu spľundrovali, no po ich odchode ju pozdvihol. Obdobím rozkvetu Uhorska bola vláda Anjouovcov (1301 – 1387), otca Karla Róberta a syna Ľudovíta I. (Veľkého). Týchto nasledoval na pol storočia syn Karla IV. Žigmund (do 1437). To sa už od juhu tlačia Osmani, s ktorými bude kráľovstvo súperiť až do svojho konca. Druhú časť knihy, Novoveké Uhorsko, napísal Mrva. Po fatálnej prehre a zdecimovaní elity krajiny pri Moháči (1526) Turkami sa postupne Uhorsko zredukovalo na cca dnešné Slovensko s hlavným mestom Bratislava (a cirkevným Trnava). K moci sa po ťažkostiach dostávajú Habsburgovci, ktorým (dodnes) Maďari (a ani Česi) nevedia prísť na meno. Je signifikantné, že všetci „hrdinovia“ protihabsburských bojov v 17. stor., ale aj v 19 (Kossuth) s mohamedánskymi Turkami kolaborovali. Po víťaznej bitke pri Viedni (1683, Ján Sobieski) sa Turci postupne z Uhorska sťahujú. V 18. stor. sa začínajú „prebúdzať“ jednotlivé národy multietnického (a multináboženského) Uhorska a dovtedy jednotiacu latinčinu nahrádzajú národné jazyky. Národnostná politika (a jej nezvládnutie) nakoniec krajinu rozdelila natoľko, že sa po fatálnej 1. sv. vojne rozpadla. Je isté, že na cca 400 stranách sa dejiny Uhorska vyčerpávajúco podať asi nedajú, no myslím, že za pokus to celkom stálo. Možno niektorí historici budú mať ku knihe faktické či interpretačné výhrady, no myslím, že ako doplnok nnapr. k stredoškolskej výučbe dejepisu je toto dielo prínosné. Mohlo sa však vyhnúť prekvapujúco vysokému počtu gramat. chýb. V rozhovore o knihe („Treba vnímať aj pozitíva Uhorska a nie ho otrocky negovať„) presne konštatuje Ivan Mrva: „alfou a omegou slovenských politických dejín je Uhorsko„. Historikom ku cti veľmi neslúži, že s týmto pohľadom prišiel „na stránkach Slovenských pohľadov koncom osemdesiatych rokov prof. Ladislav Kováč, paradoxne biológ. Pochopil základnú tézu„.
Jaroslav Rumpli sa v r. 2011 stal finalistom Anasoftlitery s knihou Kruhy v obilí s podtitulom Krátke dejiny death metalu. Ide o pomerne rozsiahly román (446 str.) rozdelený do 181 kapitol. Dej je rámcovaný jedným súdnym procesom. Známy plastický chirurg Kretter je obvinený z vraždy krásnej Lujzy. Tá sa narodila ako siamská dvojička zrastená v chrbtovej časti so svojou sestrou Lindou. Rozdelil ich až v dospelosti práve súdený chirurg. Na začiatku sa zdá byť všetko jasné. Chirurg je vrah! Zatkli ho pri tele nebohej celého od krvi. O jeho vine, hoci motív chýba, je presvedčený aj hlavný svedok – rozprávač príbehu, ktorý s dvojičkami vyrastal a mal k Lujze veľmi blízko. Autor kapitolu po kapitole jasnú „pravdu“ spochybňuje až natoľko, že nakoniec nevieme, čomu veriť. Príbeh sa postupne rozvíja od príchodu dvojičiek na svet, cez smrť ich otca parašutistu, brata Emila deathmetalistu, mamy Sáry a nakoniec aj oboch siamských dvojčiat. Život rozprávača, ktorého najväčšou zábavou a relaxom je žonglovanie, sa prelína s viacerými životmi postáv z blízkosti dvojičiek. Významnú úlohu hrá ich brat Emil, šéf deathmetalovej kapely Pygopagus (lekársky výraz pre typ zrastenia dvojčiat). Emil je nihilista, radikálny ateista a spochybňovač úplne všetkého. A alkoholik. Celá kapela je fenomén svojej subkultúry. Jej najvýraznejšou ikonou je spevák Medveď, úspešný právnik, ktorý obhajuje vraha Lujzy. Krásavec Medveď doplatil na svoju záľubu v hubárčení. Rozzúrený medveď mu dokatoval tvár, takže vyzerá ako zombie. Prečo zobral tento prípad? Veď celá verejnosť, kŕmená bulvárom, má v otázke vraha jasno. Nevie to pochopiť ani jeho priateľ – rozprávač príbehu a hlavný svedok obžaloby. Postupne sa však ukazuje, že pravda je úplne inde. Teda ak vôbec niekde je. „Keď klameme, akoby sme vraždili„, tvrdí autor románu. Kruhy v obilí je celkom zvládnutý, pútavý, hoci pomerne náročný román. Je dávkovaný so zmyslom pre udržiavanie napätia, aj keď sa mi zdá, že v poslednej tretine sa možno trochu zbytočne opakuje a kus naťahuje. Ale stojí za prečítanie.
Starodávne životopisy sv. solúnskych bratov Cyrila a Metoda patria k dielam, o ktorých sa síce všetci učia, no ktoré málokto aj prečíta. Ja som si tento deficit zaplnil prečítaním si knihy Život Konštantína Cyrila a život Metoda (MS, 1994), ktorú podľa staroslovienskych textov a iných prekladov spracoval Štefan Vragaš a sympaticky ilustroval Stano Dusík. Oba životopisy „pochádzajú z 9. stor. a napísané boli na Veľkej Morave v reči veľkomoravských Slovenov „. Dlhší Život Konštantína sa pripisuje Klementovi Ochridskému. Napísaný bol ešte za Metodovho života. Život Metoda je kratší, má inú skladbu, pripisuje sa sv. Gorazdovi a vznikol asi tesne po Metodovej smrti. Najstarší zachovaný odpis Života Konštantína z 15. stor. je v Štátnej knižnici v Moskve, najstarší Život Metoda (tiež uložený v Moskve) je z 12. stor. Vragaš samotný text životopisov dopĺňa prehľadom histórie cirkevnej úcty k týmto svätcom v Uhorsku (a inde) od najstarších čias doteraz, analýzou pápežských búl, týkajúcich sa východnej slovanskej liturgie a venuje sa aj „novšiemu“ výskumu tejto problematiky (B. Szőlősy, D. Krman, A. Bernolák, P. J. Šafárik, J. Stanislav atď.). Samotný život solúnskych bratov je známy (veď nám ho pri 1150 výročí príchodu bratov na hermeticky uzavretom Devíne megagýčovo priblížil aj komunista Fico – hnus) , tak len v skratke: „Konštantínov životopis je rozsiahlejší, zameraný teologicky a filozoficky, kým Metodov je stručnejší, jednoduchší a konkrétnejší na historické fakty. Obsahová stránka Života Konštantína je bohatšia, vyznačuje sa podrobným opisom Konštantínovej osoby (detstvo, výchova), misijných ciest (ku Kozárom, na Veľkú Moravu), cestu do Ríma, jeho rímsky pobyt a smrť. Život Metoda sa sústredil v prvom rade na opis veľkomoravskej misie od Konštantínovej po Metodovu smrť a na obranu staroslovienskeho bohoslužobného jazyka proti útokom franského kléru. Cenné sú údaje o Metodovom väzení v Bavorsku, ale aj o určení Gorazda za nástupcu a o Metodovej smrti. Životopisy sa vyznačujú kultivovaným slohom, využívajú priamu reč, konverzačný štýl, uvádzajú početné citáty, najmä zo Sv. písma.„. Zaujmú Konštantínove (zomrel 42 ročný) teologické dišputy so Židmi a moslimami, ako aj jasné ukotvenie bratov vo východnom nazeraní na otázku „Filioque“ (Západ ju definitívne vyriešil až v 11. stor., čím nastal známy rozkol). Všetko by bolo OK, až na pomerne nešťastne zvolený formát knihy.
Za necelé poltisícročie svojej existencie vygenerovala jezuitská rehoľa množstvo osobností, ktorých životné osudy výrazne vplývali na svetové kresťanstvo. Najvýznamnejšie z nich, ktorým Cirkev priznala status svätosti, sú chronologicky opísané v silnej knihe Rajmonda Ondruša SJ Svätí a blahoslavení jezuitskej rehole. Spoločnosť Ježišovu (jezuitov) založil Bask sv. Ignác z Loyoly (1491 – 1556) a schválil pápež Pavol III. v r. 1540. Už prví spolupracovníci Ignáca boli zaujímavé osobnosti, napr. sv. František Xavérsky, misionár Ďalekého východu (India, Japonsko). Z cca 200 blahoslavených a svätorečených jezuitov (doteraz) je až cca 90% mučeníkov, ktorí za svoje presvedčenie položili životy. Poväčšine boli brutálne povraždení. Tak napríklad Japonci v 16. a 17. stor. pri vraždení dávali prednosť pomalému upaľovaniu (za všetkých napr. Karol Spinola), Angličania v 17. stor. vešali, štvrtili a trhali vnútornosti (za mnohých napr. Viliam Ireland), Irokézi v 17 stor. skalpovali a za živa vyrezávali a jedli srdcia (napr. Ján de Brébeuf), Francúzi za francúzskej revolúcie v mene „slobody, rovnosti a bratstva“ iba 2. – 5. 9. 1791 zabili 213 kňazov (rôznym spôsobom, napr. viac krát zúrivá lúza holými rukami). V šialenom 20. stor. katolíkov a jezuitov zvlášť Marxovi veriaci veselo vraždili v Mexiku (za mnohých Michal Pro), ale predovšetkým v „katolíckom“ Španielsku za vlády ľavičiarskej chamrade počas Španielskej republiky v 30. tych rokoch („popri tisíckach popredných laikov revolucionári zabili 13 biskupov, 4184 diecéznych kňazov a seminaristov, 2365 členov mužských reholí a 283 rehoľných sestier.„). Na blahorečenie množstva jezuitov, ktorí padli za obeť ľavicovým sestrám – nacizmu (fašizmu) a komunizmu – sa čaká. Sme my ľudia zvláštni. Na jednej strane obeta pre iných za hranicu ľudského pochopu, na druhej neuveriteľná beštialita (za hranicu ľudského pochopu).
Katolíckemu teológovi Emilovi Krapkovi SJ prednedávnom udelila Teologická fakulta Trnavskej univerzity čestný titul Dr. h. c. Jezuita Emil Krapka počas totality pripravoval z filozofie a teológie veľké množstvo tajných kandidátov na kňazstvo nielen z radov jezuitov. Viacero jeho diel po Novembri 89 vyšlo oficiálne. Kto má záujem dozvedieť sa o teológii v podaní tohto zaujímavého a usmievavého muža, ktorý v posledných rokoch žije v senioráte v Ivanke pri Dunaji niečo viac, tomu môžem odporučiť jeho cca 130 stranovú knižku Teológia pred Božou tvárou s podtitulom Meditácie. Ide o autorove zamyslenia sa nad základnými kresťanskými pravdami. Za všetky napr. Meditácia o svetle v náboženstve, Meditácia na úvod do tajomstva Ježišovho života, Meditácia o svetle Zjavenia atď. Ako píše Krapka, „starosť o teologickú formáciu mladých mu zveril predstavený Ján Srna SJ„. (Zo Srnu neskôr boľševici spravili hlavu vlastizradného sprisahania. V procese s ním bol napr. p. Ferdiš Takáč SJ odsúdený na 8 rokov. Pozn. P). Z textov cítiť neuveriteľnú autorovu pokoru pred Bohom. „Teológia má ten istý charakter ako rozhovor učeníkov z Ježišom„, píše. Alebo: „Kresťanská teológia je radosťou. Musí sa zavŕšiť modlitbou. Teológia bez modlitby by klesla na úroveň profánnej náboženskej vedy, kde sa hovorí o náboženstve ako o jave a o Bohu ako o veci„. „Teológia je poznávaním vo viere, „sciencia fidei“„. Kto sa o takýto druh literatúry zaujíma, tak sa Emilovi Krapkovi SJ a jeho dielu asi nemôže vyhnúť.
Snáď najoriginálnejší slovenský spisovateľ (chorvátskeho pôvodu) Rudo Sloboda bol známy tým, že mal problémy s alkoholom a vo svojom diele (či denníkoch) to ani netajil. Aj pár protialkoholických liečení v Pezinku sám absolvoval. Jedno takéto liečenie opísal v románe Stratený raj. Je určený „tej vrstve čitateľov, ktorá ešte tak veľmi nepije. Ale práve táto vrstva podceňuje silu alkoholizmu„, píše Sloboda v Pokuse o autoportrét. 49. ročný Jano Biely „zahorel láskou“ k 39 ročnej Júlii, plánuje sa oženiť „a chce prestať piť„. Dobrovoľne nastupuje na liečenie, hoci zas až taký veľký píč nie je (aj keď občas „pil potajomky„), no nastávajúcej to sľúbil. Kúra má trvať 9 týždňov. Jano, nezvyknutý na prísny režim (hoci v roku 1982, kedy to Sloboda písal, ešte boli ešte v nemocniciach napr. obľúbené fajčiarne), na začiatku trpí a sprvu robí všetko preto, aby odtiaľ odišiel. Zvlášť „averzívna liečba“ apomorfínom do svalu, ktorá po vypití alkoholu vyvolá dávenie, sa mu nepáči a protestuje proti nej. „Zvyknite si na slovo alkoholik. Nikto vás nechce uraziť. Je to konštatovanie vášho stavu„, vraví mu lekár. Jano si postupne zvyká. Dokonca sa stáva zvoleným šéfom pacientov a má na starosti kultúrne večierky. Cez víkendy za ním chodí Júlia. Jano jej po úvahách oznamuje, že túži po dieťati, čo ju veľmi poteší. Sloboda Janovými slovami skvostne komentuje ako samotnú liečbu, tak aj farbisté postavičky alkáčov, „fetošov„, schizofrenikov, epileptikov a „bláznov„. „Durák, máte epilepsiu. Odrezali vás z povrazu, chceli ste sa opitý obesiť. Vy nechcete žiť?. ‘Nie’, povedal Durák. Drsní chlapi sklonili hlavy. Čo tu dodať?„. Alebo: „…pre alkoholika je depresia živou bytosťou, spoločníkom, neodmysliteľnou súčasťou jeho sveta. On sa ani necíti dobre, keď chvíľu nemá depresiu. Sám sebe sa cíti podozrivý a nečestný. Ako sa ponáhľa opiť! Vie, že ak pije pomaly, depresia sa vovlečie aj do eufórie…„. Janova liečba končí tzv. „svadbou„. Tri dni dostával antabus a potom si má vypiť. Ide o odstrašujúcu liečbu. Jeho reakcia je však iná ako ostatných, stáva sa veľmi agresívnym, „museli ho priviazať remeňmi k posteli. Vzápätí zaspal. Takú sprostú svadbu nemal nikto. „Vy už nesmiete k alkoholu ani privoňať, súdruh Biely„, vraví mu doktor Jung. „Jano všetko uznal„. Potom ho z nemocnice prepustili. Rudo Sloboda bol v posledných rokoch života abstinentom. V r. 1995 sa ako 57. ročný obesil.
Napísať niečo nové o skvoste našej knižnej tvorby, unikátnom diele historika umenia Petra Kresánka Slovensko – ilustrovaná encyklopédia pamiatok je ťažké, lebo knihu hodnotili mnohí. Po dočítaní (ale k tejto knihe je potrebné sa stále vracať, čiže dokonavý vid sa nedá použiť) si teda dovolím len pár subjektívnych impresií. Fakt, že Kresánek kvôli vzniku encyklopédie prišiel o majetok, mi príde priam stredoveko-rytierske. Dielo je viac, než nejaké hmotné statky! Z kultúrno-historického pohľadu je isté, že Kresánek napísal (a nafotil) knihu, ktorá sa stáva akýmsi uhoľným kameňom, na ktorý sa bude dlho odkazovať. Záber, ktorý si na seba Kresánek vzal, je nielen obdivuhodný, ale aj komplexný. Architektonické, umelecké, technické ale aj prírodné poklady Slovenska od Kopčan po Novú Sedlicu a od Rabče po Ižu sú prehľadne usporiadané podľa regiónov, ktoré vytvárajú logické celky. Nemajú nič spoločné s dnešnými VÚC, skôr sa blížia k historickým župám, ale ani tie nekopírujú. Drvivá väčšina fotiek je Kresánkova a sú reprezentatívne. Vidieť, že autor to, o čom píše, nielen že videl, opísal a nafotil, ale aj pochopil a vie podať čitateľovi (napr. zmysel a estetika zasadenia architektúr do krajiny, alebo štruktúra, technika a logika stavieb oltárov, či zmysel, dynamika, dej a spracovanie fresiek + odkaz na školu pôvodu cez nuansy atď…). Pre pochopenie ktorejkoľvek pamiatky je nevyhnutný aj historický exkurz, ale ten nesmie zaberať priveľa priestoru a je potrebné zjednodušovanie. To je často neľahká úloha. Myslím, že aj toto Kresánek zvládol. Veľkým prínosom knihy sú rezy chrámami či hradmi, ktoré sú pre budúceho návštevníka tej ktorej pamiatky obzvlášť užitočné. Iste, v každej knihe sa nájdu chybičky. Tie, ktoré som našiel ja, ale neprezradím. Tou najväčšou chybou, ale takou, ktorej sa pri rozsahu cca 1000 strán vyhnúť nedá, je hmotnosť knihy. Viac ako 3,5 kila, takže ideálne sa dá čítať iba položená na stole, čo je ee. Keďže čítam hlavne pololežiačky v posteli, vyriešil som to do pohody podperou pod laptop z IKEA. Úžasný zážitok! Ani nevieme, čo všetko doma máme. Tipov na výlety do konca (dlhéého) života!
V r. 1998 vydal K. K. Bagala Jánovi Johanidesovi knihu Dedičný červotoč. Všetkých 6 samostatných textov v knihe má detektívnu zápletku, teda obsahuje nejaký ten zločin, ale to nie je až také podstatné. Podstatný je ten vycibrený rozprávačský jazyk so zmyslom pre dej a detail v ňom. Prvá poviedka, Dedičný červotoč, sa začína v prvej pol. 19. stor. príchodom akéhosi bohatého neznámeho cudzinca na Spiš. Všetko sa mu darí, ľudia ho príjmu. Ožení sa s Ursulou, ktorá „o necelý rok, pár dní potom, ako mu povila krásneho chlapca, si priviazala slučku na krk. Obesila sa na železnom kline na vešanie lampáša„. Nechala aj odkaz. A kataklizma sa môže začať. Cez generácie pokračuje do dnešného času…. Hlavnou postavou druhej poviedky, Pokusu o skladaný portrét páchateľa, je „Richard Osť, vyše 50. ročný dozretý ateista, doktor filozofie, doktor vied, bývalý poslanec„. Skvelá je tretia poviedka, Strach z priestranstva. K súkromnému detektívovi prichádza ministrova žena. Chce od neho, aby dohliadol na jej dcéru a zaťa, lebo má akúsi predtuchu. Detektív prípad najprv berie, ale potom sa na ho vzdáva. Nemal to robiť…Perlou knihy je novela Holomráz (1991). Akýsi herec (rozprávač) si kupuje záhradu s maringotkou. Chtiac nechtiac sa musí zoznámiť s ukecanou susedou Jablončákovou, ale hlavne s polocigáňom, barónskym synom, hudobníkom preživším koncentrák, potom politikom, neskôr odsúdeným vrahom a nakoniec kožušníkom v jednej osobe Dežom Hvižďákom a jeho priateľom, kňazom Pikáčom, Dežovým exspoluväzňom. Čo sa tu na 56 stranách rozohrá za príbeh! Neuveriteľné! Uff, uff! Posledná veta znie: „Pol roka po Pikáčovej smrti (aby som bol nenápadný) som podal inzerát na pozemok s maringotkou. Predal som ho pod cenu„. Sa ani nečudujem, ja by som ho nekúpil. Novela Veliteľ jednotného uhla pohľadu (1997) sa začína v NDR v 50. rokoch a jednou skvostnou vetou, ktorá má 8 strán, predstavuje „obžalovaného z vraždy Ignáca L., známeho spisovateľa„. Zakončenie, úplne nečakané, je z obdobia po páde režimu. Poslednou, najkratšou, ale tiež výbornou poviedkou je „Vidieť celé“ (1997), momentka z r 1944 v BA. Stane sa autonehoda, jeden mŕtvy. Vyšetruje ju „dôstojník SS„. Nie je dobré byť očitým svedkom veru! Prudko čitateľná kniha, zvlášť ten Holomráz ma dostal.
Nemecký spisovateľ Dietrich Schwanitz napísal veľmi úspešnú knihu Vzdělanost jako živý dialog s minulostí s podtitulom Vše, co musíte vědět, chcete-li rozumět přítomnosti (Prostor, Praha, 2011, 551 s). Autor si kladie ambicióznu úlohu: zhustiť najdôležitejšie vedomosti do jednej knihy. Knihu rozdelil na dva celky: Vědení a Znalost. Vo Vědení nás stručne prevádza dejinami Európy, európskou literatúrou, dejinami umenia, hudby, filozofie či ideológií. Zaujme napr. dovetok k Francúzskej revolúcii (r. 1789 a nasl.) s podtitulom Hrůzovláda: „Masakry byli provázeny tažením protikřesťanské propagandy. Notre Dame byt přejmenován na Chrám rozumu, pařížský biskup si nasadil revoluční čepku a všetky kostoly byly zavřeny. Nato vypuklo povstání, které bylo utopeno v krvi zhruba půl milionu lidí„. A kúsok ďalej: „Pro Marxe je nejúchvatnější událostí dějin drama Franc. revoluce„. Hitlerov nástup k moci autor takto glosuje: H. se stal diktátorem legální cestou. Telata si sama zvolila svého řezníka a předala mu v parlamentu nůž, aby je mohl podřezat.“ Kratšia časť knihy Znalost pojednáva o reči, písme a knihách, inteligencii, nadaní, vede ale aj o tom, „co bychom v žádném případě vědět neměli“ (napr. priveľa info o športe, celebritách atď. Poteší autorova rada, že „za nonplusultra vzdělání lze považovat jediné: vůbec nevlatnit televizi„). Práve v tejto časti však humanitne vzdelaný autor kontroverzne tvrdí, že „přírodovědné znalosti ke vzdělání nepatří„, alebo: „druhý termodynamický zákon nepatří ke vzdělanosti„. Toto je asi hlavný problém celej knihy, ktorý cítiť, lebo práve globálna nevzdelanosť v prírodných vedách je čím ďalej očividnejšia. Napriek tomu, že kniha je prioritne určená nemeckému čitateľovi, celkom dobre sa bude čítať aj priemerne vzdelanému Nenemcovi.. Je napísaná dobrým, živým štýlom (oceňujem napr. autorove hodnotenie krajín USA, GB, FR…, či záverečný zoznam sedemdesiatich „knih, které změnili svět“ s krátkym popisom.
Kto má vzťah k slovenskému hudobnému undergroundu, pozná kapely Vandali či Čad. Ide o projekty, ktorých spoločným menovateľom je spevák a gitarista Pišta Vandal (Štefan Chrappa, Mgr. PhD., učiteľ na VŠ, pracovník v rozhlase v náboženskom vysielaní, stĺpčekár .týždňa…). O tom, ako sa Vandali zo Svätého Jura po založení niekedy v roku 1994 postupne dostávali do povedomia alternatívnej scény, o ich prvých koncertoch, radostiach, starostiach a trapasoch, o najrôznejších postavičkách (pozitívnych aj smutných) nás svojským, živým a príjemne punkovo-neučesaným slovníkom informuje Pištova kniha Pekelná muzika. Hoci muzika tejto partičky nemusí každému „voňať“, s knihou je to iné. Je napísaná tak, že niekedy sa treba nahlas smiať. Občas kus cez slzy, napr. pri príbehu s prerezanou gumou na aute. Pišta zaparkoval pri pohrebníctve v Jure. Na chvíľu, kým vyložili aparatúru. Žena z pohrebníctva sa začala vehementne rozčuľovať, že čo tam parkuje. Pišta vraví, že hneď preparkuje, no zisťuje, že za tú chvíľočku mu dakto prerezal novú pneumatiku. 
Žena z pohrebníctva! V duchu snuje tú najstrašidelnejšiu pomstu v štýle death metalu. Vletí do krámu a takto dáva starej: „Už som v „. Žena sa rozplakala. „Zničil som ju tichými slovami. Odpustil som jej. Vďaka Bože!“ Veselé je porovnávanie squatov po Európe, kde kapela hrala. Taliansko, Nemecko, Škandinávia, Čechy a Morava… „Nemecko je krajina predovšetkým prežratá„. „Švédsko je najnudnejšia krajina na svete„. A tak ďalej. Velice príjemné čítaníčko. Do pozornosti by som dal ešte jednu pekne ilustrovanú knižočku od Pištu Vandala. Volá sa Havinkovo hovienko. Je pre deti. O čom? No o havinkovom hovienku predsa. Naozaj. Nečakane osviežujúce.
živote stretol toľko zlých ľudí… Ale vy ste z tých zlých najhoršia
Marek Kupčo (1974) napísal príjemnú útlu knižočku Tri stromy. Obsahuje 23 krátkych poviedok, z ktorých len máloktoré sú dlhšie než 5 strán. Niekedy je však menej viac. Platí to aj o Troch stromoch. Väčšina „poviedočiek“ sa končí zaujímavým citátom. Napr.: od I. Kanta (má ich tu viacero): „Ak sa pýtame, či ľudský rod treba pokladať za dobrú, či za zlú rasu, tak musím pripustiť, že niet sa čím honosiť.“ alebo: „Treba byť dobrý a očakávať ostatné!“ V texte Génius noci autor – bratislavčan tvrdí toto: „Život je korzo pod Michalskou bránou. Pod pupkom sveta„. Kupčo je otec, ktorý o otcovstve píše napr. takto: „…zvonivý, šťastný detský smiech. Vec taká úprimná a prostá, že si ju nikde nedokážeš kúpiť! Ona sa ani kúpiť nedá. Viem, že mnohí by za takú chvíľu dali celé majetky, možno aj roky zo svojho života… Objavil som najcennejší poklad. Synovi vďačím za veľa. Naučil ma pozerať, počúvať a triediť veci na dôležité a zbytočné.“ (text Vrtuľa šťastia). Dosť „husté“ sú akési spomienkové medailóny na pioniersky tábor (Hanba socialistického sveta) a vojenčinu (Turek). Poviedky Tri stromy a Kráľ sršeň alebo pravda o sebe by sme mohli nazvať rozprávkami pre dospelých. Ako to (nechutne) funguje v mediálnom biznise, sa dozvieme v poslednom texte Veľký šéf. Milé dielko!
Kto aspoň trochu sleduje, aké knihy o prírode prichádzajú na náš knižný trh, musí pomerne často skonštatovať, že mnohokrát je to predražená slabota. Tak trochu je to aj prípad prepracovaného a zrevidovaného Atlasu liečivých rastlín a lesných plodov (Jaroslav Kresánek ml., Jaroslav Kresánek st., 2008), ktorý vychádza zo známeho, priam by som povedal kultového Atlasu, ktorý vyšiel v 3 vydaniach v r. 1977 – 1988 v náklade 200 000 ks (!), kde autorom textu je J. Kresánek a ilustrácií J. Krejča. Keďže som majiteľom vydania z. 1988, môžem ho s novým Atlasom porovnať. Nie vždy sú fotky lepšie, ako kresba. V tomto prípade skvelá kresba Jindřicha Krejču. Cena Atlasu je pomerne vysoká (okolo 40 €). No napriek všetkému si človek, ktorý sa o rastliny zaujíma, nájde množstvo informácií. Napr. blen čierny (účinné látky alkaloidy hyoscyamín, atropín a skopolamín),je „známy od najstarších čias ako liečivá a magická rastlina…nevyhnutná zložka všetkých mastí čarodejníc a ľúbostných mastí milencov„. Bolehlav škvrnitý (alkaloid koniín) bol „popravným nástrojom“ (ním popravili v r. 399 pred Kristom Sokrata. A keďže Sokratovým žiakom bol Platón, on „skoro s klinickou presnosťou popísal príznaky otravy„.). Na jed bolehlavu sa dá postupne privyknúť. Durman obyčajný (účinné látky alkaloidy hyoscyamín, atropín a málo skopolamínu) údajne po Európe rozšírili „Cigáni, ktorí ho so sebou vozili ako liečivú rastlinu„. Šťavou z bobúľ ľuľkovca zlomocného (podobné alkaloidy ako blen) si „Talianky vstrekovali do očí, aby
dostali ohnivý výraz„. Palina pravá (úč. látky silice tujón a tujól) je „pri dlhšom užívaní vo vyšších dávkach príčinou absintizmu (poruchy CNS a intelektu)„. 50 – 100 ročná „lipa dá okolo 10 kg medu„. Lipa sa dožije 600 rokov. Pri hesle“ Vňať konopy indickej“ sa dočítame, že „terapeutický význam konope je malý a zneužíva sa na omamovanie, najmä v Oriente a USA„.
Impulz 2/2013 informuje v Editoriali o tom, že sa mení redakčná rada, do ktorej pribudol o. i. Daniel Hevier. Dva texty sa týkajú dvoch nových kníh: Čarnogurského Denníkom 1994 – 2007 a Mikloškovej Znamenie čias. V rámci hodnotenia byzantskej misie zaujme text o uctievaní svätcov v Čechách a na Slovensku „Cyril a Metod v pamäti„. „Karol IV presadzoval (pamiatku na misiu, pozn. P) s nebývalou intenzitou a ovplyvnil vnímanie tradície C+M dodnes. Karol IV. sa snažil obnoviť slovanskú liturgiu a slovanskú cirkevnú vzdelanosť“. Situáciu v protestantskej Church of Scotland hodnotí text „Tiché bolestivé sklamanie„. Tým, ktorí nesúhlasili s novou praktikou, „aby homosexuálne praktizujúci kňazi viedli cirk. zbory“ odoberajú kostoly a ostrakizujú ich. Juraj Šúst v príspevku BHD 2013 hodnotí 2. ročník tohto zaujímavého projektu. Perlou čísla je homília arcibiskupa Cyrila Vasiľa SJ zo 6. 7. 2013 v Terchovej o odkaze Cyrila a Metoda „Napomenutie kresťanov„. „Pred takmer štvrťstoročím sme si povedali, že za minulosťou urobíme hrubú čiaru. A tak v našich nedávnych dejinách pribúdali hrubé čiary a rovnomerne s nimi ďalej hrubli aj naše mravy“. „Dnes potrebujeme obnovu práva, verejného spoločenského i cirkevného života„. Interesantný je pohľad Martina Leidenfrosta na (kresťanské) Francúzsko, kde momenálne (a paradoxne) vidí väčší potenciál na pozitívne zmeny, ako v Nemecku („Inšpirácia z Francúzska„). Obohatením je text slávneho maliara Emila Fillu „Byzanc a naše tradice„, ktorý napísal v koncentráku v Buchenwalde. V. S. Solovjovovi, jeho životu a dielu je venovaný článok Jána Dolného „Muž, ktorý inšpiroval Dostojevského„.
Časopis pre deti a mládež ABC mladých techniků a přírodovědců bol za komunistov čisto podpultový tovar. Kúpiť ABCčko v stánku bolo viac menej nemožné a ani predplatiť si ho nebolo úplne jednoduché, školy mali na časopis kvóty. Jasné, že aj takýto časopis mala pod palcom štátostrana, pamätám si na obdobie, keď titulku „zdobili“ portréty rýchlo po sebe zomierajúcich sovietskych vodcov v 1. polke 80. tych rokov. No ABC malo niečo, čo vtedy bežné nebolo a čo nás deti fascinovalo – výborné papierové vystrihovačky áut, domov, hradov, rakiet…ale hlavne komiksy. Tie vtedy neboli veľmi bežné. Iste, našli sa aj boľševickou ideológiou nasiaknuté sračky (napr. Strážci – a ich pátranie po februárových udalostiach 1948), no aj perly. Komiksy prednedávnom vyšli vo viacerých výberoch. My sme si so synom prečítali Velkú knihu komiksů II, ktorá obsahuje tieto komiksové seriály: Kapitán Karibského moře, Karibská perla, Stroj času, Dobyvatelé hlubin, Lovci zelených pokladů, Pan vlků, Zajatec ptáka Mauk, Biggles ale predovšetkým Ostrov pokladů s nezabudnuteľným pirátom Johnom Silverom. Veľmi príjemné.
V Záhade horiacich stôp rozohráva M. V. Carey napínavý príbeh, ktorý má presah z Rocky Beach v Kalifornii do imaginárnej európskej krajiny Lapátia. Do Jonesovho bazáru prichádza známy miestny čudák hrnčiar s menom Hrnčiar. Celá Jupiterova rodina ho roky dobre pozná. Keď však chce nakúpiť postele pre návštevu, ktorú očakáva, všetci sa čudujú, lebo ho poznajú ako samotára. Do bazáru však práve v tej chvíli vchádza auto s dvoma záhadnými mužmi a Hrnčiar sa vyparí. Zmizne. No jeho starý nákladiak ostáva v zberni. Čo to má znamenať? Traja pátrači zisťujú, že tou očakávanou návštevou je Hrnčiarova dcéra so synom. Prečo sa však otec (dedo) Hrnčiar s rodinou nikdy nepochválil? A prečo práve v deň ich príchodu zmizol? Postupne sa ukazuje, že Hrnčiar bol najbližším priateľom bývalého lapátskeho kráľa, ktorého pred desiatkami rokov zvrhli a on sa usadil ako hrnčiar v Kalifornii. A má niečo cenné. Lapátske korunovačné klenoty. A práve o ne ide viacerým záujemcom – od lapátskej tajnej služby po zlodejov klenotov. Chlapci sa do prípadu zaangažujú. Napriek nebezpečenstvu a tajomným horiacim stopám, ktoré sa viac krát zjavujú v Hrnčiarovom opustenom dome, sa nedajú odradiť a záhadu aj s pomocou komisára Reynoldsa vyriešia. Celkom príjemné.
Nick West prispel do série Troch pátračov dvoma časťami. Jednou z nich je Záhada nervózneho leva. Alfred Hitchcock prosí Jupitera, Petra a Boba, aby si posvietili na veľmi zvláštnu vec. Jeho priateľ Jim Hall má veľkú, atypickú ZOO, zvanú Ďungľa. Okrem iných zvierat vlastní aj skroteného leva Georgea. No ten je v poslednej dobe stále akýsi nervózny a jeho majiteľ nevie prísť nato, prečo. Chlapci sa púšťajú do pátrania. To komplikuje aktuálne natáčanie filmu v Ďungli, v ktorom má vystupovať aj lev. Jim Hall pred natáčaním podpísal s produkciou zmluvu, že ak sa niekomu niečo pri filmovačke stane, musí spoločnosť odškodniť vysokou sumou. Nepokojný lev veľkú dôveru nevzbudzuje. A začínajú sa diať aj ďalšie zvláštne veci. Najprv niekto vypustí z klietky leva a zraní ho. Potom utečie gorila, ktorá akurát dorazila z Afriky. A nakoniec ujde aj leopard, ktorého musí dokonca zverolekár Doc Dawson zastreliť, aby pátračov zachránil. Vyzerá to tak, že Jim Hall skrachuje. Čo sa deje? Jupiter zisťuje, že v klietkach zvierat prichádzajúcich z Afriky niekto pašuje surové diamanty. Upodozrieva Jima Halla, no ukáže sa, že neprávom. Kto je hlavný páchateľ? Po viacerých dobrodružstvách, pri ktorých ide chlapcom aj o život, nakoniec prichádzajú k prekvapivému rozuzleniu prípadu. Pán Hitchcock môže na záver skonštatovať: „Skvelá práca, mládenci! Vyriešili ste prípad a predpokladám, že za znovuobjavenie drahokamov ste dostali štedrú odmenu„. Odpovedá mu zapisovateľ Bob: „Áno pane. Naše úspory na vyššiu strednú školu teraz vzrástli…„.
Traja pátrači sa spolu s bavorskými bratmi Hansom a Konrádom, pomocníkmi v Jonesovom bazáre, ktorí sú stabilnými postavami série, vyberú cez prázdniny navštíviť ich sesternicu Annu do horskej dediny. Bratia Annu dlho nevideli. Hneď na začiatku ich prekvapí niekoľko faktov: Anna sa vydala za Joe Havemeyera, o čom im nedala vedieť a nechce hovoriť po nemecky. A tvrdí, že nevie nájsť kľúč od trezoru, ktorý údajne sama ukryla. Navyše Joe stavia pri Anninom hostinci akúsi čudnú jamu, vraj bazén. Chlapcom to nedá a pokúšajú sa Havemeyerovi kuknúť na palce. Zisťujú, že každý deň mieri vysoko do hôr. Načo? Prečo so sebou nosí pušku s uspávajúcimi strelami? Prečo sa Anna učí vlastný podpis? Niečo tu poriadne smrdí. Pátrači postupne zisťujú, že Anna a Joe sú podvodníci, skutočná Anna (neuveriteľne podobná falošnej) je zavretá v zrube v lese a Joe chce chytiť a v „bazéne“ potom za peniaze ukazovať „príšeru“, akéhosi amerického yetiho. Toho chlapci nakoniec aj objavia, no milovník prírody Smathers ho odvádza vysoko do hôr ďaleko od ľudí. Pravú Annu pátrači vyslobodzujú a zločincov zatýka polícia. Autorka Mary Virginia Carey v Záhade horskej príšery rozohrala celkom vzrušujúci dobrodružný príbeh zakončený ďalším úspechom mladých detektívov.
Písanie príbehov troch mladých pátračov postupne prebrali autori z nemecky hovoriacich krajín, kde sa stali Traja pátrači veľmi populárni. To je prípad aj Záhady hotelového prízraku, ktorý napísala Rakúšanka Brigitte Johanna Henkel-Waidhofer. A, úprimne, už to nie je ono. Chlapci nám akosi podrástli, Peter je už dokonca majiteľom auta a Jupiter o ňom tvrdí, že je dobrý šofér. Takže tá sympatická „detinskosť“ je akosi tatam. Pátračov si najme bývalá hollywoodska hviezda, dnes podnikateľka v hotelierstve Amanda. V jej hoteli Old star sa dejú divné veci. Ako keby chcel niekto zničiť jeho dobrú povesť. Rôzne veci sa strácajú a nachádzajú na najnemožnejších miestach, napr. nástenné hodiny na dne bazéna. Jupiter sa preto v hoteli zamestná ako čašník, Bob ako záhradník a Peter predstiera, že je bohatý mladý hosť. „Vylučovacou metódou“ prechádzajú hosťa po hosťovi a postupne sťahujú slučku nad páchateľom (páchateľmi). Motívom sa nakoniec ukáže to, že bohatý konkurenčný hotel sa chce zbaviť Amandy, aby jej slávny hotel mohol prevziať za zostatkovú hodnotu. Hoci samozrejme Traja pátrači všetko vyriešia, ja viem, že edíciu Troch pátračov nad číslom 51 (tento diel) už čítať nemá zmysel.
Plepo
Ďalšie tipy na knihy sú tu:
Vdaka Plepo… 🙂
kokso, nastartoval si ma na druheho luka, prveho som si vychutnal s potesenim ! to, co si napisal o kresankovi, 100 percent sedi – je to skvost, klenot ! dorazil si ma s tymi troma patracmi – tych som necakel !