Pár kníh X.

Koľko krásnych kníh by som si chcel prečítať! Koľko toho vychádza! Už len akési základné stíhanie sledovať, čo sa v literatúre deje, je takmer nad ľudské sily. A ak si aj človek niečo prečíta, často mu to po pár mesiacoch vyfučí z kotrby. Myslím si preto, že je dobre, ak mnoho ľudí stále píše akési čitateľské denníky, ktoré (aspoň mne osobne určite) pomáhajú v spleti kníh sa trochu orientovať. Mňa v poslednej dobe svojimi dielami zaujali títo autori: Maroš Krajňak, Patrick Moore, Július Satinský, Ross Hedvíček, Franz Kafka, Milan Zelinka, Gerard Holton, Umberto Eco, Patrick Süskind, Ferdiš Takáč a František Mikloško.

Lyrizovaná próza žije! Dokázal to Maroš Krajňak prvotinou Carpathia. Odohráva sa predovšetkým na SK-PL-UA pohraničí, „na Rusnakoch“, v kraji, ktorý autor nazýva Zóny (0, 1, 2, 3 a X). Hovorí sa tu „rečou Zón“, teda rusnácky, aj keď na PL strane po vyvezení pôvodného obyvateľstva po 2. sv. vojne nastúpila poľština. Zóny majú svoju dušu, svojich hrdinov, prorokov, diablov, umelcov, čarovné zvery… Vidíme ich prepletať sa medzi živými v časovom období zhruba od prvej sv. vojny doteraz, nielen v Zónach, ale po celom svete, aby nám podali svoje správy. Zachytáva ich a posúva ostatným bezmenný miestny fotograf – autor. Ten vie byť na svojich rodákov aj prísny: „Už takmer opustili aj svoje rituály. Slová cirkevnoslovanských spevov prekrútili a počas liturgie vedenej rezignovaným popom z ich úst vychádza už iba fonetický, vždy iný, akoby zámerne premenený nezmysel.“ Ja osobne, ako „pristaš„, stále s úžasom objavujúci tento nádherný región, to samozrejme vidím romantickejšie. Hneď, ako som prvý krát pred cca 10 r. prišiel do Volice, bolo mi jasné: ja biju za Pijďakiv! Odvtedy sa tento pocit upevňuje nielen nádhernou liturgiou pri sviatkoch, krajinou, pamiatkami (napr. Jurkovičove cintoríny v Haliči, mihajú sa aj v knihe), ale predovšetkým pitím s ľuďmi. Kraj totálne zničený dvoma vojnami (nielen Dukla) sa na SK strane za komunistov trocha materiálne pozdvihol strojárskym a chemickým priemyslom v mestách, no ruka v ruke s ním začala napr. nevyhnutná devastácia vzťahu k pôde, pretrvávajúca dodnes. Násilné zrušenie Gr. kat. Cirkvi v r. 1950 a „pravoslavizácia“ tiež nepomohli. Či k zmiereniu rozkolu krížom cez valaly pomohla masívna výstavba cerkví za Čarnogurského, je otázka pre sociológa. Dodnes je to však kraj nadmieru milujúci Biľaka a jeho nasledovníkov a lá Fico, čo je desaťročia umocnené masívnym odchodom mladých. Carpathia ma potešila. Len by ešte mohla vyjsť aj v „jazyku Zón“. Je milé, že bola zaradená do top 10 Anasoftlitera za rok 2012.

Sir Patrick Moore napísal výbornú knihu, ktorú ocení každý amatérsky astronóm či milovník hviezdnej oblohy – Hviezdy a planéty. Encyklopedický sprievodca. Okrem úvodu do astronómie, základných astronomických pojmov (ekliptika, magnitúda, deklinácia atď.), rozdelenia ďalekohľadov a podobne si tu môžeme prečítať všetko dôležité o Mesiaci, Slnku, planétach, kométach, hviezdach či galaxiách. Podstatnou časťou knihy sú mapy. Mesiac je rozobraný po jednotlivých častiach a sú opísané jeho najdôležitejšie krátery a horské pásma. Pri planétach si nájdeme aj to, kedy sú voči Zemi v opozícii (Mars napr. v marci 2012. BTW v r. 2012 bude aj prechod Venuše popred slnečný kotúč, ďalší až v r. 2117), no pomaly kvôli aktualizácii bude treba knihu „upgreadnúť“. Viac než polku diela zaberajú (všetky) súhvezdia. Sú tu opísané nielen jednotlivé hviezdy, ale aj dôležité hmloviny či galaxie v súhvezdiach sa nachádzajúce. Knihu uzatvárajú chronologické prehľady astronómie a kozmického výskumu, slovník hlavných pojmov a registre. Dielo preložil astronóm Igor Kapišinský (s manželkou) a kto trochu pozná jeho dikciu, postrehne Kapišinského príjemný prekladateľský osobný vklad. Je isté, že Moorove Hviezdy a planéty budem brať do ruky počas jasných nocí často.

Keď som si minule prečítal Rozprávky uja Klobásu od Júliusa Satinského, bol som mierne sklamaný a musím povedať, že ani dieťaťu sa to veľmi nepáčilo (ani som mu to nedočítal). No posledný Satinský s názvom Expedície 1973 – 1982 je iná káva. Známy herec s priateľmi (V. Bednár, K. Mičieta, T. Janovic atď.) sú „tiráci“, teda nie obyčajní jedno či dvojdňoví turisti, ale trampi jak sa patrí. Svedčia o tom ich expedície. „Li-Li“ (Ligapasáž v BA – Liptov cez Malé a Biele Karpaty, Strážovské vrchy a Malú Fatru), „Pomerenke“ (Banská Bystrica – Košice cez Rudohorie), „NGC Macaluso Vincenzo“ (Nitra – Margecany cez Tríbeč, Vtáčnik, Kremnické vrchy a Nízke Tatry) a ďalšie sú z turistického hľadiska obdivuhodné (všetko okolo 300 km). Satinský si dojmy z pochodu poctivo zapisoval a teraz máme skvelú možnosť si o „tripoch“ prečítať peknú knihu vo formáte starého zošita plnú náčrtov, máp a fotiek. Dve veci musím vypichnúť. Jedna expedícia bola vo švajčiarskych Alpách (1982), čo v čase zúrivého komunizmu nebola vec všedná, a množstvo vypitej borovičky. Juj, hneď by som si obul vibramky a s heslom dňa „Keď dobre ošetríš nohu, ona ti za to aj ruku pobozká“ vyrazil na hory!

Ross Hedvíček je na internete neprehliadnuteľná postavička. Moravský emigrant, radikálny antikomunista, nemilosrdný kritik ponovembrového vývoja v ČR a SR, pre mnohých spamer (ja mám od r. 2008 uložených asi 700 jeho mailov, množstvo som rovno mazal), no nájdu sa aj perly, napr. medzi znalcami populárne „potoky komunistické krve„…V r. 2005 vyšla kniha jeho textov Jak Paroubek kradl salámy. Okrem milej spomienky na svojho „spoluvojaka“ provianťáka expremiéra ČR Paroubka (ten R.H. zaprel) nám nonkonformný Hedvíček hlása, že „…ano, Havel mohl být hrdina – ale místo toho se stal jen dalším neokomunistickým zločincem“ (R.H. viní Havla z nevyšetrenia komunistických zločinov), popisuje svoje pravicovo – republikánske názory na ekonomiku a slobodné podnikanie, líči osudy viacerých zaujímavých emigrantov „mojich milých vlastizrádců„, zoznamuje nás s vojakom slovenského pôvodu Richardom Marcinkom, „mnohem slavnejším než Štefánik„, tvrdí, že českí lekári experimentovali a lá Mengele na zajatcoch počas vojny v Kórei a aj potom, či farbisto opisuje svoje negatívne skúsenosti s návštevou ČR, ktorá hádže emigrantom ale aj návštevníkom polená pod nohy napr. povinnosťou „musím se hlásit na policajtech“ (za ministrovania eštebáka Kavana). Texty sú rázne, Hedvíček sa veľmi nepára, no číta sa dobre. Osobne by som knihe vytkol odkazy (linky) v kapitolách, ktoré plynulosť textu v papierovej forme kazia a sú nanič, mohli byť napr. na konci…. Floriďan Hedvíček by bol super diskutér pri víne v moravskej pivnici v Bratislave!

„Čímpak vlastně jsi?“ – Zeměměřičem“. – „Co pak je to?“. K. to vysvětloval, ona z výkladu začala zívat. „Nemluvíš pravdu. Pročpak nemluvíš pravdu?“ – „Ty také nemluvíš pravdu.“ – „Já? A v čempak nemluvím pravdu?“ Hocičo môže zememerač K. z románu Franza Kafku Zámek spraviť či povedať, nič mu to platné nebude, pretože svojho práva sa aj tak nedovolá. A pritom nechce nič, len nastúpiť na svoje pracovné miesto, na ktoré ho niekto zo Zámku povolal, no nedá sa zistiť kto, a to čo sa zistiť dá, je, že ho nikto nikdy nepovolal. Za úradníkmi hore na Zámok sa nedostane, to je proste nemožné. No oni totálne ovládajú život v dedine pod Zámkom. Búriť sa? K. sa snaží, no za 1.) k ničomu to nevedie, iba k frustrácii, a za 2.) ľudia jeho snahe nerozumejú, nechápu ho. Bojovať so Zámkom? Aká to nerozumnosť! Nedostane sa ani k úradníkovi Klammovi, ktorý ani z ďaleka nie je tým najvyšším, no natoľko je mimo realitu, že vlastne dedinčania ani poriadne nevedia, či vôbec existuje. Ale 100%-ne v neho veria. Mrazivý 300 stranový román o nemožnosti uplatnenia sa jednotlivca voči systému podporený aj tým, že sa odohráva v zime. Bŕŕ. Nemôžem si pomôcť, ale kus mi tá zámocká mašinéria pripomína situáciu s povinným očkovaním a v zásade nemožnosť uniknúť. Darmo kukáš na grafy, darmo o tom čítaš, študuješ, darmo sa trápiš a chceš pre svoje dieťa to najlepšie podľa vlastného svedomia, štát sa ti ústami svojich sluhov (v tomto prípade vycvičenej armády doktorov) len vysmeje a odkáže: „pri všetkej úcte, ty nevieš nič, mlč! A ak sa nenecháš opichať od Pfizeru, udáme ťa a na to doplatíš!“ Kafkovčina jak oči. Netreba sa, tak ako K., vzdať!

Milan Zelinka získal v roku 2008 cenu Anasoft litera za príjemnú Tetu Anulu, už dávnejšie vypredanú. Zjavne ho to povzbudilo, pretože aktuálne prichádza s novou, pekne spravenou knižkou Rudenko. Autor, hoci desaťročia žije v Papíne na „ďalekom východe“, sa vracia do svojej mladosti na západnom Slovensku. Spomína si hlavne na dobrého učiteľa telocviku a zemepisu, no predovšetkým zapáleného hádzanárskeho trénera Rudenka Mysloviča a jeho osud, no mihnú sa tu aj postavičky známe z Tety Anuly. Viac miesta Zelinka venuje Aladárovi Krajkovičovi, ktorý je síce pracovitým človekom, no keď si vypije, správa sa príšerne (napr. topí psa vo vápne). No snaží sa napraviť, ide to ťažko, ale nakoniec sa po rokoch nesmelo vracia aj do kostola. „Chcel povedať: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?!“, ale napokon z neho vyšlo čosi celkom iné. „Bože môj, Bože môj, prečo som ťa opustil?!“ Aj keď je Rudenko kus slabší ako Teta Anula, dá sa prečítať, nie je to nič „náročné“. Rudenko oslovil asi aj úradníkov na MK SR, lebo knihu finančne podporili. Má štát dotovať beletriu? A ak, tak koho? A akú? Alebo radšej žiadnu?

Profesor fyziky a dejín vedy na Harvarde Gerald Holton napísal zaujímavú knihu Věda a antivěda. Úvod je venovaný fyzikovi a filozofovi Ernstovi Machovi a jeho pohľadu na vedu, ktorú sa snaží očistiť od metafyziky. V jeho „filozofii vedy“ pokračovalo množstvo neprehliadnuteľných nasledovníkov. Je zaujímavé vidieť, ako k tomuto diskurzu prispela Stredná Európa. Viedeň, Praha a Budapešť udávali na prelome 19.-20. stor. a v zásade až do 2. sv. vojny tón ako svetovej primárnej vede samotnej, tak jej filozofickým dôsledkom. Za všetkých si pripomeňme aspoň Tellerových „mimozemšťanov“ na strane vedy a Wittgensteina na strane filozofie. Hrôza pomyslieť, ako rodné sestry nacizmus a komunizmus tento intelektuálny trust nenávratne zlikvidovali a vyhnali (hlavne) do USA, kde našiel úrodnú pôdu a dodnes je vplyvný. No aj v Amerike sa veda musí brániť pred najrôznejšími pavedami. Nezmysly ako astrológia, čakry, homeopatia, liečenie šutrami atď. sú mimoriadne populárne, takže so slovenským príspevkom do tohoto košiara v podobe „angelológie“ nie sme osamotení. Zaujímavou časťou knihy je zasvätený opis problémov, s ktorými sa potýkali A. Einstein a N. Bohr na začiatku 20. stor., keď predstavili svoje revolučné pohľady na svet. Jedna kapitola je venovaná US prezidentovi a vedcovi T. Jeffersonovi. No a kritika V. Havla za jeho pseudointelektuálne a avedecké názory je už len bonusom.

Vyšiel Impulz 4/2011. Opäť je plný kvalitných textov. Zvlášť Veľký príbeh viery od Františka Mikloška, venovaný Silvestrovi Krčmérymu, je odporúčaniahodný. No aj mnohé ďalšie, napr. Šimulčíkove Krátke dejiny normalizácie či popis situácie v čínskej Cirkvi „Čínska schizma“ od M. Sekeráka sú OK. Potešilo ma aj zaradenie kalendária na konci vydania. Vlastne všetko by bolo super, len keby ten Impulz vyšiel tak, ako má, teda na konci roka 2011 a nie v polke marca 2012. Takto si môžeme týždeň po voľbách prečítať text V. Palka „Kandidujeme“ (KDS na kandidátke OLaNO), čo je dosť smiešne. Alebo (skvelý) otvorený list J. Čarnogurského J. Figeľovi k výročiu Novembra 89. Toto si musí redakcia uvedomiť. A k tomu listu J.Č. v skratke. Čarnogurský píše hodnotovo neukotvenému exšéfovi SZM na TU KE Figeľovi o tom, že keď na oslavách 11/89 v r. 2011 tento „predseda KDH vystúpil s odznakom VPN na klope„, tak sa sám stáva aktérom nepresného výkladu Novembra, ako ho podáva úzka skupina tribúnov, čo ale nezodpovedá skutočnosti a „pravdivému zobrazeniu Novembra, ktoré bude pre ďalšie generácie formovať historické vedomie“. Tu si dovolím poukázať na zaujímavú knihu kanad. historika Krapfla Revolúcia s ľudskou tvárou, ktorá November 89 rozoberá pre nás prekvapujúco „ináč“. Osobne sa ale Čarnogurskému čudujem. Písať dačo harleyáckemu lakovkárovi a euronewspeakerovi Figeľovi o hodnotách či histórii je menej zmysluplné, ako hádzať hrach na stenu. Stačí sa kuknúť na to, ako tento „mudrc“ ponížil evanjelikov (ale aj všetkých Slovákov aspoň čosi tušiacich o vlastnej histórii), keď prednedávnom na slávnosti 200 výročia narodenia M. M. Hodžu si ho v chráme ix krát pomýlil s J. M. Hurbanom… Líder pravice! Prepytujem…

Umberto Eco opäť napísal prudko čitateľný román. Nazval ho Pražský cintorín. Tentoraz dej umiestnil do druhej polovice 19. storočia. Hlavný „hrdina“ (hrdina nie je správne slovo), hlavná postava, kapitán Simonini, je šikovný falzifikátor dokumentov. Jeho umenie preto využívajú najrôznejšie tajné služby viacerých štátov, predovšetkým Talianska a Francúzska, kde sa väčšina príbehu odohráva. Už týmto je dané, že Simonini sa často dostáva do problémov, ktoré rieši rôzne, dokonca aj vraždami. Je samotár, no vytvára si akúsi fiktívnu, zástupnú postavu, za ktorú sa prezlieka a s ktorou polemizuje, abbé Dalla Piccolu. Simonini od mladosti nenávidí Židov, jeho dedo ho presviedčal, že môžu za všetko zlo. No v úcte nemá ani Cirkev (tu zastúpenú predovšetkým viacerými zaujímavými postavami jezuitov, pápežom…), slobodomurárov (uff, ale je tých odnoží!), kadejakých kabalistov, satanistov, Rusov či Nemcov (tým dáva!), vlastne nikoho. No pre každú z týchto súperiacich partií je ochotný vyrábať falošné „pravé“ dokumenty a zhrabnúť za to nemalé peniaze. Práve z jeho podkladov v Rusku vychádzajú známe Protokoly sionských mudrcov, ktoré razantne ovplyvnili napr. Hitlera…Eco si vymyslel iba jednu – a to hlavnú – postavu, ostatné sú skutočné a do tohoto kontextu vsadil román. Simonini napr. sprevádza Garibaldiho či „spíska“ Dreyfusovu aféru. Prečo sa kniha volá Pražský cintorín? Lebo práve tu situuje Simonini vyfabulované stretnutie židovských predákov, aby sa dohodli na definitívnom ovládnutí sveta…Kniha vyžaduje aspoň minimálne znalosti o európskych dejinách 19. storočia (odporučiť samozrejme musím Johnsonove dejiny 19. stor. Zrození moderní doby). Ja som si na knihe pošmákol a rýchlo som ju zhltol (treba to proste prečítať šup šup, inak sa človek môže v tých cca 500 stranách stratiť) a určite sa k nej vrátim. Kvízová otázka na záver: Bol Napoleon Bonaparte Žid?

Po tom, ako som si prečítal pekný Kontrabas od nemeckého spisovateľa Patricka Süskinda, siahol som po jeho ďalšej neveľkej, cca 100 stranovej novele Holub. Približuje nám jeden deň v živote strážnika v banke Jonathana Noela. Svoju nie veľmi náročnú prácu vykonáva už desaťročia. Ráno banku otvára, potom zasalutuje prichádzajúcej limuzíne riaditeľa, až do večera stojí pred vchodom a nakoniec ju spoluzamyká. Dokonalý stereotyp je doplnený aj výberom jeho maličkého bytu, Noelovho azylu, za ktorý má akurát zaplatiť poslednú splátku. A tu sa to stane. V piatok ráno pred dverami zbadá holuba, ktorý zašpinil celú chodbu. Totálne ho to vyvedie z miery. Až tak, že je ochotný sa odsťahovať. A jeho zabehnutý rituál sa začína komplet rúcať. Nielen že takmer nevpustí riaditeľa, ešte aj gate si roztrhne! Hrôza! Rastie v ňom nenávisť voči celému svetu: „Vyhladit vás! Ano! Vymrzkat a vyhladit! Vystřílet. Jednoho po druhém a všechny dohromady! Ó! Měl velikou chuť vytáhnout pistoli a střílet.“ No nespraví nič, akurát ide na noc spať do lacného hotela. Pomaly sa však ukľudňuje a ráno sa vracia domov. Holub je preč a chodba je čistá. Výborný text.

Na pátra Ferdinanda „Ferdiša“ Takáča, SJ (1920), slovenského Chorváta a jezuitu, ma upozornil historik Martin Lacko. Keďže od roku 2006 Takáč žije v senioráte jezuitov v Ivanke p.D., tak som ho neohlásene „prepadol“. A bola to smršť! Neuveriteľne vitálny starec má ohromný prehľad. Okrem doteraz neprekonaného hrubizného SK – chorvátskeho slovníka, ktorého je autorom („a to mi boľševici z neho vyhodili všetky cirkevné výrazy„) mu v Chorvátsku vyšiel aj Rječnik sela Hrvatski Grob – Slovník obce Chorvátsky Grob. Za to, že bol biskupom Korcom tajne vysvätený za kňaza, sa mu od komunistov dostalo 5 rokov krutej basy. Spomína na ne v knižke Život ma naučil mať ľudí rád. Po roku vyšetrovacej väzby (napr. v bývalom (súčasnom) saleziánskom dome v Žiline, ktorý eštebáci premenili na mučiareň) drel po odsúdení za „velezradu a podvracanie republiky“ v baniach, brúsil olovené sklo či páral perie. Prešiel ťažkými basami a tábormi Valdice – Kartouzy, Pankrác, Ruzyně, Jáchymov, Rtyně… Nezlomili ho. Ostal verný svojmu svedomiu. V knižke spomína na svojich zavretých spolubratov ako aj na množstvo ďalších zaujímavých spoluväzňov (aj bacharov), s ktorými v hrozných 50. tych rokoch prišiel do kontaktu. V texte sa Takáč nedrží presnej časovej línie, občas skočí do minulosti či prítomnosti, čo si síce vyžaduje informovanejšieho čitateľa, no knihu to oživuje. „Keď som sa po piatich rokoch vracal domov, našiel som si vo vrecku „čistých“ 300 korún – môj zárobok za 5 rokov. Ja som sa nad tým vôbec nerozčuľoval. Veď slobodienka je oveľa hodnotnejšia„. Po prepustení z basy sa stretával aj so Šaňom Machom, čomu sa na pár stranách venuje. Mach mu hovorí: „Prišli sme k Hitlerovi. Ja som mal na opasku pištoľ. Tu mi preletela hlavou myšlienka: čo keby si vysypal ten zásobník do neho?“ Ktovie, ako by sa dejiny uberali…. Mach to neurobil. „Vyzabíjali by mi celú rodinu… Vyvraždili by celý slovenský národ. Toto by bola príliš veľká daň„. Po Novembri 89 nepodľahol očareniu z Mečiara, ako množstvo „zbožných ženičiek, ktoré by za neho položili život„. Takáč v tom má jasno: „bol na školení v Moskve, bol členom KSS„. Dobre, že takáto kniha vyšla. A ja ešte určite pátra Takáča viac krát navštívim. Keď som sa ho minule pýtal, čo mám doniesť, bezprostredne odpovedal: „vínko„. Má moje sympatie!

František Mikloško je jednoznačne jednou z najzaujímavejších postáv moderného Slovenska. Jeho duchovný svet bol formovaný Vladimírom Juklom, Silvestrom Krčmérym, J.Ch. Korcom či Jánom Čarnogurským. Aj na tieto osobnosti si spomína vo svojej poslednej knihe Desať spravodlivých. Okrem nich Mikloško rozpráva (či gratuluje resp. píše nekrológy) o množstve ďalších zaujímavých osôb: Janko Silan, János Esterházy, D. Tatarka, K. Schwarzenberg, Imrich Kružliak, rodina Munkovcov, Václav Vaško, M. Cipár, A. Srholec…Všetko neprehliadnuteľné príbehy. Texty o týchto veľkých ľuďoch sú zozbierané zo samizdatov, z množstva novinových článkov alebo z Impulzu, takže viaceré sú známe, avšak mať ich takto pekne pokope je milý vydavateľský počin. Mikloško našiel 39 spravodlivých, takže na rozdiel od Sodomy a Gomory by bolo Slovensko zachránené. Kniha si navyše nekladie za cieľ byť jedinou univerzálnou rukoväťou na cestách spravodlivosti. No je výborné, že tu je, lebo tieto osobnosti odchádzajú a je nevyhnutné, aby ich odkaz nezapadol prachom zabudnutia. Záver knihy je doplnený o zásadné Mikloškove texty – list Husákovi (1983), vyhlásenie k deportácii Židov (1987) či vyhlásenie NR SR k deportáciám Nemcov (1991). Keď sa tak nad tým zamýšľam, je našou národnou hanbou (to v prvom rade), ale hlavne tragédiou, že v politike dávame pred veľkým duchom ako František Mikloško prednosť komunistom Mečiarovi či Ficovi. A to, čo Mikloškovi jeho vyhodením z KDH a nevkusným vypískaním spôsobili „vlastní“, ani nepotrebuje komentár.

Každý milovník prírody musí mať rád motýle. Sú krásne. „Bezpochyby patria medzi najkrajšie výtvory prírody„, píše sa vo vreckovom atlase motýľov, ktorý zostavili H. Hofmanová a T. Marktanner a má názov Denné a nočné motýle. Život motýľa je zaujímavý. Z vajíčka sa vyliahnu húsenice, ktoré sú mnohým ľuďom nesympatické a tak veľmi sa líšia od dospelého motýľa! Húsenica sa zakuklí a potom sa premení. Zázračný proces. Vreckový atlas, ktorý som si kúpil, zahŕňa väčšinu našich motýľov. Zaujímavostí je v knihe veľa, dozvieme sa napr., že lišaj smrtkový sa sťahuje do Afriky a nie je v tomto ojedinelý, babôčka pávooká kladie vajíčka na žihľavu a húsenice žijú aj na chmeli, mlynárik kapustový zimu prežíva v štádiu kukly atď. Zaujímavý fakt je aj ten, že slovenčina má mnoho názvom motýľov iba jednoslovných – bez druhového mena. Tak máme v knihe viacero napr. perlovcov, hnedáčikov, modráčikov či očkáňov. Je sa čo dovzdelávať.

Začiatkom mája 2012 nás zarmútila správa o smrti Vladimíra Jukla, generála tajnej Cirkvi. Preto som po rokoch opäť siahol po útlej knižke, ktorú tento hrdina napísal spolu so svojou „dvojičkou“, ďalšou veľkou postavou moderného SK katolicizmu – Silvestrom Krčmérym. Má názov V šľapajach Kolakoviča. Rozprávajú v nej o pre ich životy kľúčovom stretnutí s Kolakovičom, zaujímavou postavou, chorvátskym kňazom, ktorý ako štvanec pred nacistami v r. 1943 uteká na Slovensko a zakladá silnú sieť katolíckych intelektuálov odmietajúcich ako nacizmus, tak aj komunizmus. Jukl bol s Kolakovičom aj v povstaní, od jeho úplného začiatku v auguste 1944. Najprv v B. Bystrici, kde boli v kontakte so všetkými dôležitými aktérmi krátkej úspešnej povstaleckej epizódy až do jeho porážky Nemcami. Stretli sa aj s väčšinou kňazov v okolí Bystrice, ktorých vyzývali na spoluprácu a nekladenie odporu novej moci. Po ústupe do hôr strávili krutú zimu pod Veprom, prežili a pomohli prežiť aj iným (Francúzi, Židia, Američan…). Po prechode frontu Kolakovič pokračoval do Ruska, no jeho misia nebola úspešná. Postupne s prichádzajúcim ľavicovým režimom sa kolakovičovská Rodina stávala tŕňom v oku komunistom. Jukla aj Kolakoviča zatkli ako „špiónov“ už v r. 1946. Po prepustení Jukl (aj Krčméry) dokončili štúdiá (matematika resp. medicína), no krutým komunistickým basám, na ktoré ich Kolakovič pripravoval, sa v 50. tych rokoch nevyhli. No nezlomili ich. Svojim mučiteľom dokonca odpustili a dnes o nich môžeme vravieť ako o síce nenápadných, no o to dôležitejších hrdinoch, ktorých svedectvo ostane žiarivým vzorom. Silná knižka.

Vyšiel aj nový Impulz 1/2012. Na 150 stranách prináša množstvo kvalitných textov. Za všetky treba spomenúť napr. spochybnenie korelácie potraty vs zníženie kriminality Ako súvisia potraty s kriminalitou?, zamyslenie nad národnými mýtmi od Csaba Gy. Kissa, super text o „vyvolenom“ slovenskom národe od v Devínskej N.V. žijúceho Rakúšana Martina Leidenfrosta a ďalšie. No asi najsilnejším je obsiahly článok od historika Tomáša Gerboca, SVD, o vzťahoch Slovenskej republiky 1939 – 45 k Židom s názvom Štát proti Židom. Okrem kompletného prehľadu celého protižidovského zákonodarstva sa autor venuje osudu židovských konvertitov Munkovcov, ktorí (napriek prezidentskej výnimke) zahynuli. Dnes prebieha proces blahoslavenia. Impulz potešil, dá sa hravo prečítať od začiatku do konca.