Po čase sa mi opäť nazbieralo pár prečítaných kníh, ktoré by možno mohli osloviť aj ďalších čitateľov. A keďže čas strávený čítaním patrí k tomu najpríjemnejšiemu, čo si zo života môžeme utrhnúť, dovoľujem si skratkovito predstaviť diela týchto autorov: Pavel Vilikovský, Umberto Eco, Peter Maczovszký, Patrick Süskind, Marek Vácha, Peter Sokolovič, Rudolf Lesňák, Jozef Vicen, Koloman Kocúr, William Saroyan, Bohumil Hrabal a Daniel Hevier.
V tohoročnej Anasoft litere sa víťazom internetového hlasovania čitateľov SME stal Pavel Vilikovský s knihou Pes na ceste (Rado Ondřejíček to celé kus zironizoval, na cenu stačilo 120 (!!!) hlasov, dobre vedieť pre budúci ročník :-). Pri ďakovačke Vilikovský povedal, že ho to teší, aj keď „sám nemá doma internet„. To mi príde na pomerne známeho spisovateľa trápne, internet je už aj v Letanovciach, a brániť sa mu je skôr ukážkou tupoty než nejakého sympatického „staromilstva“. No v každom prípade Pes na ceste nie je úplne zlá kniha. Rozprávačom je SK redaktor propagujúci našu literatúru v nemecky hovoriacich krajinách. Často sa konfrontuje s Thomasom Bernhardom, čiže nejaké naivné či romantické národovectvo nemôžeme čakať. Pár postrehov je naozaj trefných: „Slováci sa každým náhodným úspechom Slováka v cudzine opájajú, akoby na ňom mali osobnú zásluhu. A doma raz dva uprú slovenskosť aj bačovi, ak im jeho názory nevoňajú“. Hlavná postava, starnúci muž Iks Ypsilon, stretáva Rakúšanku Grétku, ich dialógy sú fajn, vzťah je dynamický, hoci končí v nemocnici… Komunikácia s SK spisovateľmi Gabom a Dušanom, takými našskými, „kvázimatičiarskymi“, je tiež pomerne briskná. Pekná, útla (cca 155 stranová) knižka sa dá zhltnúť za pár chvíľ, neuškodí, no zas ani extra neohúri. Napriek tomu, že ju mnohí odborníci pri koncoročnom bilancovaní SK kultúry 2011 vychvaľovali do nebies.
To oveľa viac som si „pošmákol“ na zatiaľ poslednom u nás vydanom románe Umberta Eca Tajuplný plameň kráľovnej Loany. Zámožný a vzdelaný kníhkupec Yambo (Ecovo alter ego?) sa preberie z kómy po infarkte. Nevie kto je, čo sa stalo, nespoznáva svojich blízkych. No mnohé veci nezabudol (vie oceniť staré knihy, kultúrne mémy mu ostali). Postupne so svojou ženou, deťmi a priateľmi rekonštruuje svoju minulosť. Aby zistil, kto vlastne je, odchádza na vidiek, do Solary, kde prežil svoje detstvo a hlavne 2. sv. vojnu. Cez časopisy (predovšetkým komiksy), knihy, platne, školské zošity, učebnice, fotoalbumy a rozhovory si znova skladá svoj život. A je to objavné. S Yambom prechádzame predovšetkým tridsiate a štyridsiate roky 20. stor., teda Duceho fašizmus s čiernokošeľovými gardami, partizánsku vojnu, nemecké vojenské zaangažovanie, výchovu u Saleziánov, fatálne zaľúbenie sa do Lilly, odvážne zachránenie zbehov pred nemeckou paľbou v hustej hmle v Rokline… Čitateľ ani nemusí byť extra znalcom talianskych reálií (no nie sú na škodu), pretože kniha je doplnená množstvom dobových obrázkov, ktoré dej ilustrujú. Dvojmesačné spomínanie a objavovanie samého seba v Solare Yamba však natoľko vyčerpá a rozruší, že opäť upadá do kómy. Teraz však jeho mozog dokonale pracuje, no telo je nehybné. No stále sa mu nedarí vybaviť si nádhernú tvár Lilly, až… Knihu preložil exveľvyslanec v IT Stanislav Vallo, otec basáka z Pary. Musím povedať, že Tajuplný plameň sa mi čítal oveľa lepšie, ako Baudolino a asi aj Ostrov včerajšieho dňa. Už teraz sa teším na najnovší Ecov román Pražský cintorín.
Do top ten Anasoft litery 2011 sa prepracoval aj román Petra Macsovszkého s nezvyčajným názvom Mykať kostlivcami. Slovák Šimon Blef sedí v amsterdamskej krčme a pije pivo za pivom a jenever za jeneverom. Vlastne celá kniha je vtesnaná do jedného „picieho“ popoludnia. Šimon čaká na ženu, Holanďanku Estrellu (nakoniec vysvitne, že je s ňou rozvedený), bilancuje svoj život a predstavuje si, že napíše román. Nenecháva ani nitku suchú na otcovi (rozviedol sa s jeho matkou a založil si novú rodinu), ani na matke (tej nakladá tiež úplne brutálne), nevraviac o kamarátoch. Slovensko je pre Šimona veľmi zlou spomienkou, no ani Holandsko nie je terno, nevie poriadne reč, furt je sychravo, ženy sú tučné atď. Tak si len tak „nezamestnanecky“ pije. Keď má pocit, že je pod vplyvom alkoholu, ide sa na hajzel vygrcať (siahodlhý opis). A pije ďalej. Pri spomienke na expriateľov si takto nejako zafilozofuje: „Buď si so mnou, alebo pre mňa neexistuješ. Kto nesedí so mnou v tejto krčme, za týmto stolom, ten je pre mňa mŕtvy“. Šimon toho za tých pár hodín vypije neúrekom. No na jeho dumkách a rozprávaní sa to neprejavuje, teda aspoň spisovateľ tú stúpajúcu hladinu OH v krvi nevie „zreálniť“ (ako sa to brilantne darí napr. Rakúsovi v Temporálnych poznámkach). Kniha sa dá prečítať, ale nie je to veru nič moc a je takmer isté, že po nej nesiahnem opäť. Mňa osobne v knihe vyrušovali také prvoplánové antikatolícke výlevy. Hm, ale asi sa netreba veľmi čudovať, autor píše o.i. aj na hrôzostrašný ľavičiarsky portál A je to (jetotak). Neviem neviem, no žeby sa z tých vyše 200 vydaných SK beletrických diel r. 2010 nenašlo niečo lepšie (krajšie, čitateľnejšie, zmysluplnejšie…), než títo „mykajúci sa kostlivci“?
Nemecký spisovateľ Patrick Süskind, autor skvelého (menej úspešne sfilmovaného) románu Parfum – Príbeh vraha, napísal príjemnú novelu Kontrabas, ktorú ako monodrámu uvádzajú viaceré slovenské divadlá (v BA v L+S ju bravúrne hrá syn člena ÚV KSS Mikuláša Hubu Martin.). Ide o monológ 35 ročného slobodného kontrabasistu, ktorý hrá v štátnom filharmonickom orchestri. Sedí oproti svojmu veľkému nástroju v odhlučnenej miestnosti v byte, pije pivo a rozpráva sa s kontrabasom (a sám so sebou). Sprvu ho chváli, aký je dokonalý a aké mocné tóny vie vydať zo svojho mohutného tela. No postupne na ňom nachádza chyby, začína ho kritizovať ba priam až nenávidieť. To on, kontrabas, je zodpovedný za jeho stereotypný „dokonalý“ život – doobeda skúška, večer koncert, doživotná definitíva v orchestri a istota dôchodku. Kvôli nemu nikdy nebude sólistom ako napr. huslista či spevák, kvôli nemu si ho nikto nikdy nevšimne. A je to on, kto je zodpovedný za to, že krásna mladá sopranistka Sarah ide radšej do luxusnej reštaurácie s dirigentom či riaditeľom divadla, ako by si mala všimnúť jeho. Musí niečo zmeniť, veď tento nástroj sa aj do auta zmestí iba vtedy, ak sa sklopí predné sedadlo! Ale čo? Zahrá falošne? Kto si to všimne? Zakričí „SARAH!“ počas predstavenia, aby ju upútal? Na to nemá náturu, je predsa profesionál! Ako to skončí? „A já teď jdu. Jdu do Opery a vykřiknu. Jestli si troufnu. Můžete si to zítra přečíst v novinách. Na shledanou!“ Veľmi osviežujúci text, tento Kontrabas.
Impulz 3/2011 je určite najvydarenejším číslom tohto chvályhodného časopisu v roku 2011. Na 144 stranách si čitateľ môže nájsť mnoho naozaj kvalitných textov. Z nich 3 napísal Jaroslav Daniška, ktorému v poslednej dobe celkom „ide karta“. Aj v .týždni. Asi najlepším je analytická sonda o zmysle Radičovej vlády. Prečítať sa dajú 4 články „sympózia „Kto môže za krízu„. No tým najlepším sú jednoznačne texty v sekcii „Články“. Historik Zemko porovnáva „božekanie“ nad osudom u Slovákov a Írov, František Mikloško hodnotí 20. storočie a zvlášť Slovensko a príbeh trpiacej Cirkvi, na neho tematicky nadväzuje George Weigel výbornou sondou „Skutočná vojna, po celý čas„ o vzťahu katolicizmu a komunizmu a o novodobých mučeníkoch za vieru: „v 20. stor. zomrelo pravdepodobne 2x toľko mučeníkov ako v predchádzajúcich devätnástich dovedna“ a výborný je aj text kardinála Schönborna „Zopakujme si naše dejiny“ o dvetisícročnom príbehu Cirkvi, jej vzťahoch so štátmi a jej základných nadčasových fundamentoch (Schönbornov text je prepisom z konferencie v Žiline, ktorú pripravila sympatická Nadácia Polis). Impulz uzatvárajú recenzie, z nich musím pre kvalitu vypichnúť hlavne zhodnotenie knihy S. Máraia Zem, zem! od G. Rakúsovej a filmu Cigán od P. Smolíka. Hoci Impulz pripravuje redakčná rada bez nároku na odmenu a ani za texty sa nevyplácajú honoráre, sú nútení z dôvodu nárastu nákladov zvýšiť cenu ročného predplatného na 12 €. Nič dramatické. Treba si Impulz predplatiť.
Marek Vácha je taký „moderný“ RKC kňaz. Okrem teológie vyštudoval aj prírodné vedy (málo vídané, no isté je, že kňazi so špecializáciou aj v inom odbore, ako v teológii, sú pre Cirkev požehnaním), učí, píše, cestuje, venuje sa turistike a skautingu… Úzko spolupracuje s Tomášom Halíkom. Váchova útla knižka Probouzení je súborom 24 kratších textov. Niektoré sú vydarenejšie (napr. porovnanie Katolicizmus moravský a český či veselý text o tom, kedy je najvyšší čas pre oddávajúceho kňaza „ujsť“ zo svadby, aby sa vyhol trápnostiam – Prchání ze svatebních hostin), niektoré sú slabšie, no celkovo ide o príjemnú knižočku ideálnu na čítanie v buse. Obraz o nej sa dá spraviť aj tohto textu Církev.
Pracovník sekcie vedeckého výskumu ÚPN, historik Peter Sokolovič napísal monografiu „Hlinkova garda 1938 – 1945„. Ide o pomerne komplexné dielo, ktoré mapuje vznik, pôsobenie, problémy, aktivity a zánik organizácie, ktorá si do svojho názvu dala meno Andreja Hlinku, no môžeme povedať, že ho pošpinila. Predovšetkým nadpráca Gardy pri arizácii a likvidovaní vybraných skupín obyvateľstva ostane niečím, na čo ako národ nemôžeme byť hrdí. Všeličo sa v knihe dozvieme, napr.: …do gardy sa dostalo (jeseň 1938-jar 39, pozn. P) okrem iného viacero bývalých komunistov. Vo viacerých prípadoch boli tými najhorlivejšími realizátormi protižidovských akcií. Mnohí bývalí komunisti v snahe prekryť svoju minulosť sa správali takpovediac gardistickejšie ako sami gardisti (str. 98). Aj keď sa v zásade dá hodnotiť činnosť Gardy prevažne negatívne, nič nie je úplne čiernobiele. Viď napríklad osud hlavného veliteľa HG Františka Galana, ktorý sa zapojil do odboja a nakoniec ho Nemci v Mauthausene zabili (jeho dcérou bola známa TV hlásateľka Elena Galanová). Dnes, keď sa na ÚPN valia rôzne obvinenia a je pod tlakom (sčasti oprávneným, sčasti nezmyselným), publikácia vydaná Ústavom dokazuje, že táto inštitúcia má pre našu národnú pamäť zmysel.
Rudolfovi Lesňákovi vyšla v roku 1998 kniha Listy z podzemia. Kresťanské samizdaty 1945 – 1989. Je to dielo, ktoré systematicky zachytáva fenomén samizdatu v čase neslobody, keď bola náboženská tlač potláčaná a povolené boli snáď len Katolícke noviny (pod vplyvom Vatikánom zakázanej prorežimovej organizácie Pacem in terris). Samizdat nedostatok literatúry s náboženskou (no nielen) tematikou aspoň z časti nahrádzal. Lesňákovi sa na takmer 500 stranách knihy podarilo zozbierať množstvo periodických aj neperiodických tlačovín, ktoré zahŕňajú dohromady približne 211 000 (!) strán textu. Už z tohto rozsahu je zrejmé, že každý, kto má záujem o túto tému, musí sa s knihou Listy z podzemia stretnúť. Okrem suchého vymenovania názvov, počtu výtlačkov, autorov a času vychádzania samizdatov si tu môžeme nájsť názvy hlavných článkov a niektoré najdôležitejšie aj v pôvodnom (či skrátenom) rozsahu. Stretneme sa s menami ľudí ako Čarnogurskí (Ján, Ivan, Pavol), F. Mikloško, J.Ch. Korec, Anton Hlinka, L. Stromček, A. Srholec, V. Jukl (v závere hodnotí prínos knihy), I. Polanský… Z periodických tlačovín spomeniem aspoň tie, na ktoré si z čias totality dobre pamätám: mládežnícke Svetlo a Zrno, „dospelácke“ Náboženstvo a súčasnosť, Rodinné spoločenstvo, Výber… Nedá sa povedať iné, len to, že všetkým, ktorí sa pri výrobe a distribúcii samizdatov podieľali so stálym rizikom basy na krku (viacerí ju aj dostali), patrí naša úcta a vďaka.
Konfederácia politických väzňov Slovenska vydala v r. 1995 útlu brožúru Po stopách Bielej légie v protikomunistickom odboji. Ide pravdepodobne o prvý ponovembrový pokus o zachytenie problematiky Bielej légie. Gro textu tvoria poznámky Jozefa Vicena, ktorý bol jedným z organizátorov tohto hnutia, ktoré patrí k najvýraznejším protikomunistickým aktivitám po nástupe totality. Vicen neskôr svoje poznámky spracoval v pútavej knihe Vo víroch rokov. 1938 – 1988 (Lúč, 1999). Okrem prevádzania ľudí zo Slovenska do slobodného sveta bolo hlavnou aktivitou Bielej légie založenie rozhlasového vysielača, ktorý z územia Rakúska vysielal od mája 1950 do júla 1953. Vysielač sa stal akýmsi predvojom neskoršej stanice Slobodná Európa. Program bol charakterizovaný nasledovne: „Biela légia je hnutie svojpomoci obyvateľstva na ochranu ľudských práv proti komunistickému štátnemu teroru. Kto prezrádza a pomáha zverejňovať komunistické tajné úpravy, kto upozorní komunistami ohrozeného človeka, kto poskytne úkryt a pomôže pri úteku človeka prenasledovaného komunistami, kto zverejňuje mená zvlášť nebezpečných komunistov a ich pomáhačov a tak chráni nič netušiacich spoluobčanov pred ľsťou a zákernosťou, kto úmyselne nedbalo vykonáva komunistické príkazy a tak umožňuje, aby sa ohrození občania mohli uchýliť do bezpečia, kto komunistickú moc akokoľvek hatí a kto koná z odporu voči neľudskému komunistickému panstvu, stáva sa členom Bielej légie a slúži veci Bohom stanovených ľudských práv“. Za angažovanie sa v Bielej légii komunisti vyniesli množstvo rozsudkov, z ktorých najznámejšími sú popravy Antona Tunegu, Alberta Púčika a Eduarda Tesára 20.2.1951. Svoju zločineckú rolu tu zohral komunistický prokurátor Anton Rašla.
Koloman Kocúr, ktorý je autorom peknej knižky Apáka a mamáka, debutoval v r. 2000 (s kolektívom autorov) vydareným absurdným románom Muž dlhým s podtitulom Aký slovenský kapitál trápí neská. Na Slovensko prichádza rýchlokvasený bulharský podnikateľ Petar Dončev, ktorý tu chce podľa svojho vzoru, Nemca Rudigera, rozbehnúť „multilevel marketing Fun live“. No situácia sa mu rýchlo vymyká z rúk. Okamžite musí platiť, najprv na colnici, potom v meste pri parkovaní, vzápätí mu ukradnú vystajlovanú favoritku, jeho štadiónová seansa končí fiaskom…proste hrozná to krajina pre Bulhara, táto Slovákija, ešte aj gyros tu majú bravčový! Kto mu pomôže? Jedine mysteriózny rusko-židovský mafián z Odessy „Kto„. Ako? No zadarmo to nebude… Do deja vstupujú ďalší „hrdinovia“, ktorých dohromady spája čudná, nezaraditeľná postava „muža s dlhým trámom„, ktorý sa vyskytne v príbehu vždy vtedy, keď Petar likviduje neprajníkov zápasníckym chvatom a nechtiac ho trámom „dáva dole“. Text je napísaný skvostným jazykom, bulharsko-maďarsko-rusko-anglicko-francúzsko- slovensky (+ netreba zabudnúť na šušlavú reč managera Piatka prichádzajúceho o zuby), proste dokonalá mätež, no prudkočitateľná. So zaručenými výbuchmi smiechu. Kto (nemyslím teraz mafiána Kto-a) má rád čítanie a lá Pišťanek-Tarageľ nebude sa nudiť, čoho dôkazom je aj to, že za kolektívom spoluautorov sa skrývajú napr. Vadas, Erdélyi či Punto Remiš zo Slniečka. A do toho všetkého osudy kapely Nelám so spevákom Jogeo Oragem…a ilustrácie na každej strane…
Kedysi dávno som si prečítal peknú zbierku poviedok amerického spisovateľa arménskeho pôvodu Williama Saroyana Zbohom, láska moja. Teraz sa mi do ruky dostala ďalšia kniha od tohto zaujímavého autora, ktorú opäť preložil J. Vojtek a ktorá má názov Volajú ma Aram. Vyšla v rámci edície „Svetová knižnica SME“. Je to rozprávanie osemročného chlapca Arména Arama žijúceho v Kalifornii v prvej polovici 20. storočia. Aram sa stretáva s rôznymi zaujímavými, aj keď rozhodne nie nejakými extra výnimočnými ľuďmi a ako veľmi bystrý pozorovateľ si všíma ich rozprávanie, život, prácu, vtipy…14 na sebe nezávislých príbehov je celkom živých, takých príjemne ľudských a uveriteľných. Asi najkrajšou poviedkou je Roztomilý staromódny románik s galantnými básničkami a vôbec so všetkým. Žiak Aram tu nechtiac robí akéhosi sprostredkovateľa medzi učiteľom Derringerom, ktorý miluje svoju kolegyňu Daffneyovú. Ako ich láska dopadne sa nedozvieme, no vieme isto, že Aram si ich oboch zapamätá. Veľmi príjemné oddychové usmievavé čítanie.
Bohumil Hrabal je (snáď spolu s nebohým Škvoreckým (RIP!) a Kunderom) asi najznámejší český spisovateľ. Jeho čeština je nádherná! Slávna kniha Obsluhoval jsem anglického krále je toho dôkazom. Text plynie ako riava. Je poskladaný z viet dlhých niekedy niekoľko strán a je taký zvukomalebný, že si priam pýta niekedy sa čítať nahlas. „A tak jsem zpíval a bylo mi, jako bych odplivával a odchrchlával ze zaneseného hrtanu a hltanu, bylo mi jako pivním trubkám, které hostinský vypařuje a čistí proudem vody, měl jsem pocit pokoje…“ Takto si filozofuje hlavný hrdina Dítě (či Ditie) na konci cca 20 rokov trvajúceho príbehu, v ktorom sa pomocný maličký pikolík v krčme postupne svojou pracovitosťou vypracúva na milionára a vlastníka hotela, aby nakoniec po februári 1948 skončil ako posledný cestár v lone prírody. Pomedzi to zažije lásku s fašistickou Nemkou, ústrky od Nemcov aj Čechov, bohatstvo aj biedu, luxus aj väzenie a postretáva množstvo postavičiek. Text nenásilne hodnotí kritické obdobie ČS dejín – pohodu prvej ČSR, tragédiu Protektorátu, odsun Nemcov a nástup boľševika. Dítě cez to všetko pláva s noblesou, veď „obsluhoval habešského císaře„. Knihu som si kúpil v antikvariáte za 2 €. Vyšla v r. 1990 v náklade 140 000 (!!!) ks, čo je dnes číslo úplne nepredstaviteľné. No proste „neuvěřitelné se stalo skutkem„.
Vtáky sú nádherné tvory. Ich schopnosť lietať nás fascinuje odjakživa. Množstvo u nás žijúcich druhov každoročne prekoná neuveriteľné vzdialenosti na svoje zimoviská, nezriedka až do južnej Afriky. Kto má chuť sa o potomkoch dinosaurov dozvedieť čosi viac, mal by siahnuť po dobrej knihe Vtáky – Ottov sprievodca prírodou, dá sa z nej trochu zmúdrieť. Zahŕňa väčšinu vtáčích druhov, s ktorými sa v Európe a špeciálne v Strednej Európe môžeme stretnúť. Z raritiek môžem spomenúť, že na našom úseku Dunaja bol pozorovaný pelikán, pri Neusiedlerskom jazere hniezdi lyžičiar a pri Krupine bol zastrelený sup zdochlinár. Bociany zalietajú pod Saharu, no rovník neprekročia, na rozdiel od rekordéra rybára dlhochvostého, ktorý dá jednosmerne aj 30 000 (!) km. Prekvapilo ma obrovské množstvo druhov vtákov, aj veľkých (napr. kačice, husi či labute), ktoré hniezdia vysoko v nehostinnej tundre či na brehoch Sev. ľadového oceánu. Tieto môžeme v zime pozorovať pri riekach a jazerách u nás. Od novembra sú naše mestá okupované veľkými čiernymi vtákmi, ktoré mnohí mylne nazývajú vrany. Sú to havrany (aj keď im vrany a kavky často robia spoločnosť.) Pekná kniha s celkom dobrým textom, mapami a fotkami.
Daniel Hevier sa rozbehol. Po celkom vydarenom románe Kniha, ktorá sa stane aktuálne prichádza s peknou knižkou Správca podstaty. Tvorí ju 50 krátkych, max 4 stranových textov usporiadaných podľa abecedy. Niektoré sú naozaj dobré, niektoré trochu slabšie, ale v zásade je to čitateľný počin. Mne osobne sa páčila poviedka Antikvariát (týpek príde do antikvariátu, okrem neho a predavača je tam ešte niekto, tak týpek, aby sa ukázal ako dobrý zákazník, nakúpi za 100 €. No ten druhý človek je výpalník, ktorý vidí, že kšeft ide, tak „antikvariát bude zaradený na výplatnú listinu„. Aj poviedka Knihy ktoré zabíjajú je fajn. Chlapíka pomaly ale isto dusí sneženie písmen vypadávajúcich z množstva ním za roky nazhromaždených kníh. „Tak ho aj našli. V ruke držal knihu. Bola to čudná kniha, pretože mala prázdne stránky„. Dobre sa čítajú textíky Koncert pre dve ruky (o krásnej obyčajnej priemernej Kristíne, ktorá na absolventskom koncerte zahrala Gangusa Amzedo Marat – Wolfa (prešmyčka)), „Neviete, kto by mal v týchto časoch záujem o symfóniu?“ (chlapík bez hudobného vzdelania napíše symfóniu. Kto mu ju zahrá? „Nemôžem si predsa dať inzerát, že hľadám na prenájom symfonické teleso„), či „Otec zavolal syna“ (skon muža v hypermarkete…). Kniha ideálna do autobusu.
Plepo
Ďalšie tipy na knihy sú tu: